Prvý písomný dokument o Pukanci nachádzame v zakladajúcej listine Hronskobeňadisckého opátstva z roku 1075. Známe je však aj staršie osídlenie už zo staršej doby kamennej, bronzovej a nálezy keltských a rímskych mincí. Bohatstvo zlata a striebra v pukanských rudných žilách bolo základom osídlenia a vzniku baníckej osady, ktorú v 14. storočí udelením mestských práv kráľ Karol Róbert povýšil na slobodné banské kráľovské mesto. Pukanec sa stal členom zväzku stredoslovenských banských miest spolu s Kremnicou, Banskou Štiavnicou, Banskou Bystricou, Novou Baňou, Ľubietovou a Banskou Belou. Obdobie od druhej polovice 16. storočia bolo poznačené tureckými vpádmi, protihabsburskými povstaniami a úpadkom baníctva. 17. storočie bolo obdobím prudkého rozvoja remesiel a Pukanec sa stal strediskom vyše dvadsiatich remesiel a jedenástich cechov. Obyvatelia mesta boli zručný remeselníci, vynikali najmä hrnčiari, čižmári, kolári, debnári, stolári a garbiari. Mestečko postupne získavalo remeselnícko-roľnícky charakter. Koncom 19. storočia Pukanec stratil mestské výsady a stal sa obcou.