Strmé svahy viníc na južných výbežkoch Štiavnických vrchov sú oddávna posiate majestátnym stromom. Rozložitá koruna, rozčesnutý kmeň a konáre voľne padajúce k zemi. Jediný strom na Slovensku s vlastným náučným chodníkom a tematickým festivalom.

Vitajte v Kraji moruše čiernej…

Úpätie Štiavnických vrchov v okolí Pukanca, Devičian a Bátoviec sa môže pochváliť množstvom rarít.

Niekdajšia sláva slobodného banského mesta Pukanec už dávno zanikla, no zem pod nohami je vraj deravejšia ako ementál. Miestne vinohrady ponúkajú nevšedný výhľad do okolia – radia sa k najvyššie položeným v rámci Slovenska. Kým z jednej strany dominuje masív Sitna, náprotivná ponúka záber na rozľahlý tekovský región. Na svahoch s prudkým zrázom by už sotva-kto čakal vinice. No im sa tu zjavne darí. Rovnako aj prastarým stromom moruší, ktorých výskyt je v rámci strednej a západnej Európy v Pukanci najpočetnejší.

Moruša sa oddávna považovala za súputnika vinohradov a podľa všetkého spolu  historicky súvisia. Za jej domovinu sa pokladá Blízky východ, oblasť dávnej Perzie. Do našich končín ju pravdepodobne priniesli ešte Rimania spolu s vínnou révou. Jej výskyt vo viniciach tak nebude náhodný. Prischlo jej viacero ľudových názvov ako viničná či kyslá jahoda. Len v samotnom Pukanci možno nájsť 470 zmapovaných exemplárov, pomenej sa ich vyskytuje aj v chotári okolitých hontianskych a tekovských obcí.

Z čias Márie Terézie

Čím je moruša tak výnimočná? Už len vekom samotným, najstaršie jedince pamätajú ešte časy Márie Terézie. Ich vek sa odhaduje na 300 i viac rokov. Vedľa seba často rastie niekoľko generácií moruší, obrazne povedané – stará mama, mama aj dcéra. Moruša má totiž zaujímavý vegetatívny spôsob rozmnožovania. Nízky kmeň stromu sa približne po 150 rokoch pod váhou konárov rozčesne. Konáre sa klonia k zemi, stáčajú a vytvárajú rôzne obrazce, až sa zakorenia. Na ich mieste vyrastie nová generácia moruše a proces sa opakuje. Strom rodí aj naďalej napriek rozčesnutému kmeňu a prežije ešte niekoľko storočí. Ľudia si strom množia aj zo semienok.

S plodmi je to podobne – na jednom konáriku nájdete súplodia tmavých zrelých, červených dozrievajúcich aj ružovkastých úplne nezrelých plodov. Ak si zo zrelých odtrhnete, ešte pár dní budú všetci vedieť, čo ste robili – zanechávajú výrazné krvavé sfarbenie na pokožke. Na umytie vodu takmer nepotrebujete – stačí si ruky očistiť nezrelými plodmi, ktoré farbu zmyjú. No, nie je ten strom úžasný?

Miestni náležite oceňujú zdraviu prospešné účinky moruše. S obľubou ju používajú pri bolestiach hrdla aj na celkové posilnenie imunity. Uchovávajú ju vo forme sirupov, lekvárov či zaváranín. Nechýbajú dokonca ani morušové cukríky. „Je fascinujúce, že aj počas horúceho leta sú plody plné šťavy a vždy jej je veľa,” hovorí pukanská rodáčka Ivona Križanová, ktorá sa venuje výrobe tradičných morušových produktov. Jej chutné sirupy, lekváre a zavárané plody vyhľadávajú návštevníci Trhu Zeme v Bátovciach. Zakúpiť si ich však môžete aj priamo u Ivonky formou predaja z dvora.

Okrem tradičných receptov sa pokúša aj o drobné experimenty. „Vyskúšam robiť morušovú kožu miešanú s jablkami. Niektorí spracovatelia sušia moruše v sušičke na veľmi dobré a chutné cukríky. Dal by sa z nej vyrobiť aj pečený čaj. Mne napadlo vyrábať cukríky iným spôsobom – odpariť pri varení lekváru viac vody, aby doslova stuhol a dal sa krájať na kocky. Vznikla by tak suchá potravina, ktorá sa môže skladovať a používať napríklad ako rýchla dávka energie pri športe,” hovorí Ivona.

V Pukanci nie je jedinou spracovateľkou morušových plodov. Moruše sú dnes súčasťou mnohých záhrad a pozemkov a majitelia sa o svoje stromy s hrdosťou starajú. Mnohí však narušujú prirodzený priebeh jej množenia a nakláňajúce sa konáre podopierajú alebo opiľujú.

Náučný chodník aj festival

Miestne viničné svahy sú morušami doslova posiate, rastú tu rôzne staré stromy a dokonale dotvárajú malebnosť chotára. Práve oni dali základ vytvoreniu unikátneho Morušového náučného chodníka. Prevedie vás nielen miestami, kde moruše rastú, ale aj čarokrásnym prostredím pukanských viníc a priblíži prvky z histórie, kultúry, architektúry – jednoducho, Genius loci tohto výnimočného miesta. V čase pravidelných pukanských Vinohradníckych a remeselníckych trhov je možné niektoré vínne pivnice, tzv. „ľochy” aj navštíviť a vínko či morušové dobroty ochutnať.

V Kraji moruše čiernej majú ešte jeden unikát – tematický festival venovaný práve moruši čiernej. Jeho cieľom je upozorniť verejnosť na potrebu ochrany a starostlivosti o tento vzácny strom. Rovnako je príležitosťou pre návštevníkov ochutnať mnohé morušové dobroty, spoznať Kraj moruše čiernej, navštíviť typické miesta jej výskytu a otvorené dvory regionálnych výrobcov a pestovateľov. Festival je zameraný na vytvorenie možnosti tráviť voľný čas tak trocha pomalšie a pri tom načerpať novú životnú energiu. A to hlavne medzi stromami moruše čiernej a medzi nadšencami, ktorí sa snažia o udržiavanie tradície pestovania tejto dreviny a výroby regionálnych produktov z plodov moruše čiernej.

Najbližší festival sa uskutoční už v septembri. Poznačte si to už teraz do kalendára a nezabudnite prísť. Všetci ste srdečne vítaní…

FESTIVAL MORUŠE ČIERNEJ

Kraj, ktorý preslávila Pesecká leánka a niekdajšie Esterházyovské vinice. Kvalitné biovína, domáce, remeselne dorábané. Rozľahlé ovocné sady, ovocné vína aj sušené ovocie a zelenina. Všetko v bio kvalite. Organizované ochutnávky vín, prehliadky biofarmy a ukážky biohospodárenia. Ovčia vlna a jej starodávna technika spracovania s názvom plstenie. Aj to tvorí súčasť Biocentra Želiezovce.

Keď manželia Palíkovci s biohospodárením pred viac ako 30 rokmi začínali, sotva by sa nazdali, do akých rozmerov sa ich snaženie rozrastie. Už vtedy patrili k prvým bio spracovateľom poľnohospodárskych plodín na Slovensku. Rodinná biofarma dnes obhospodaruje 600 ha ornej pôdy, 15 ha viníc a rozľahlé ovocné sady. Tradičnú chémiu nepoužívajú, len prostriedky povolené v ekologickom poľnohospodárstve alebo ideálne – žiadne. Jediným prirodzeným hnojivom je maštaľný hnoj. Súčasťou ich biofarmy sa preto stal aj hovädzí dobytok, ošípané, ovce či alpaky. Všetko, čo sa na ich farme urodí, dochová a vyrobí, zodpovedá biokvalite.

Domáce remeselné vína

Príkry svah skrášľuje rozľahlý vinohrad. Úhľadne obrobené a nekonečne dlhé rady viniča pretína malé priestranstvo s útulne zariadenou budovou. „Predtým tu mali pozemok Esterházyovci. Zo záznamov je jasné, že tu boli vinice, v roku 1780 už fungovala stará pivnica. Keď si toto miesto vybrali aj grófi, určite vedeli, prečo,” hovorí skúsený vinár a vinohradník Ladislav Palík. Vinohrady sa pritom obhospodarovali ešte aj za socializmu, s nástupom novej doby však úplne spustli.

Pôvodná pivnica už bola v značne schátralom stave. Palíkovcom sa ju podarilo zrekonštruovať, niektoré časti dobudovať. V súčasnosti v pivnici vyrobia a uskladnia 70 tisíc litrov vína. Tufové podložie zabezpečuje stabilnú teplotu počas celého roka. V priestoroch na podlaží nechýba spoločenská miestnosť, kde sa konajú ochutnávky vín pre záujemcov, aj vo veľkom. Súčasťou objektu je ubytovacia časť pre jednotlivcov či rodiny s deťmi. Oddych na vidieku a agroturistiku v prostredí malebných viníc už využilo množstvo návštevníkov. Veď, poznávacích aktivít v blízkom okolí je naozaj neúrekom.

Prvé štepy viniča majitelia vysadili len pomerne nedávno. Pozemky už boli zanedbané, bolo nutné ich pred výsadbou poriadne vyčistiť. Dnes na nich pestujú viac než 75 druhov viniča a vysadených je neuveriteľných 60 tisíc koreňov. Venujú sa výrobe kvalitných organických vín remeselným spôsobom, všetko vína domáce, ručne vyrobené a v biokvalite. „Momentálne dorábame 25 druhov vín, odrody samozrejme nemiešame,” pokračuje L. Palík. „Ako biohospodári sme často chodievali na rôzne súťaže a výstavy po celej Európe, zovšadiaľ máme ocenenia, naše vína už ľudia dobre poznajú.”

Ani v oblasti vinárstva sa fantázii medze nekladú. Ste pripravení vyskúšať niečo nevšedné? Ochutnajte vína ovocné. V Biocentre Želiezovce ich dorábajú z 11 rôznych druhov ovocia, kvetov a zeleniny. No, vypestované ovocie nekončí len ako sladký mok v krištáľovom pohári. Obľube sa tešia aj bio chipsy zo zeleniny a ovocia. Aby si uchovali všetky minerály a vitamíny, prechádzajú dôkladným procesom sušenia. Plodiny sú ručne zbierané, starostlivo triedené, trikrát umyté a výsledný produkt neobsahuje žiadne konzervanty. Na dochutenie vašich jedál zase skvelo poslúži sušená jarná cibuľka, medvedí cesnak alebo bio polievkové korenie.

Zázrak s názvom vlna

Útulná dielnička je plná dobových strojov. Nájdete tu kolovrátok, „vlka” aj storočnú bubnovú česačku. Všetko plne funkčné. Na rámoch sa suší vypraná vlna, stoly zdobia nádherné umelecké kúsky vyrobené plstením. Ľudí, ktorí túto starodávnu techniku dnes ešte ovládajú, je hádam už menej, ako prstov na ruke. Jednou z nich je aj pani Klára Palíková, ktorej ovčia vlna prirástla k srdcu už v útlom detstve.

Jej sen sa naplnil, až keď si s manželom zaobstarali prvé ovečky. Naučila sa vlnu spracovávať, spriadať aj plstiť. Starodávne techniky, akou je plstenie, boli jednoduché, no pritom neuveriteľne dômyselné. Žiaľ, z Európy sa už takmer vytratili. V čom plstenie spočívalo? Zjednodušene povedané, vyčesaná vlna sa kvapkala mydlovou vodou a trpezlivo hladila a rolovala, čím sa z nej vytláčal vzduch. Vlna tvrdla a hutnela. Plstené výrobky boli neuveriteľne pevné, takmer nezničiteľné a pretrvali desaťročia.

Medzi kreatívnymi výtvormi pani Palíkovej nájdete koberčeky a vankúšiky, elegantné kapsičky a peňaženky s tradičným modročerveným vzorom, typickým pre okolie Želiezoviec. Nechýbajú drobné hračky, plstené papuče, rukavice s ornamentmi či hodvábna šatka s plstenými dekoráciami. Záujemcom techniku plstenia nielen vysvetlí a ukáže, ale môžu si ju aj sami vyskúšať, rovnako ako spracovanie vlny od nastrihanej po finálny výrobok. Často trávi čas v dielni s najmenšími a zoznamuje ich so zázrakom s názvom vlna. Ak si rodičia chcú dopriať malú ochutnávku vín v pivnici, deti majú pripravený tvorivý čas v dielničke.

 Program na kľúč

Svet na biofarme je navzájom prepojený – rastlinná výroba by nefungovala bez živočíšnej a naopak. Na pestovanie plodín je potrebné kvalitné hnojivo v podobe mašťaľného hnoja, čo sa nezaobíde bez chovu hovädzieho dobytka. Plstené výrobky nejde vyrobiť bez ovčej vlny a oviec, ktoré, mimochodom, hravo nahradia strojové kosenie trávy. Symbióza jednotlivých prvkov biofarmy a poľnohospodárstvo maximálne šetrné k prírode zaujíma stále väčšie množstvo ľudí. V Biocentre Želiezovce vám na tento účel vytvoria program na kľúč, či už máte záujem o prehliadku celej farmy, ochutnávku vín alebo samostatný kurz spracovania vlny a plstenia.

Ak vás zaujíma všetko, rátajte s celodenným programom až do neskorého večera. Ideálne si zabezpečte aj šoféra, ktorý vás po ochutnávke vín odvezie domov. „Pozrieme si výrobu v sušičke a zavítame do dielne, kde manželka spracováva vlnu. Súčasťou prehliadky je návšteva našej biopálenice a časti živočíšnej výroby, skladových priestorov a čističky. Putovanie zakončíme vo vinohradoch ochutnávkou vín,” hovorí L. Palík. V ponuke je aj program na mieru pre organizované zájazdy, rodinné či firemné podujatia.

Ak chcete zažiť pulz života na biofarme na vlastnej koži, neváhajte a zaraďte si návštevu Biocentra Želiezovce do svojho programu. Spojíte príjemné s užitočným. Veľa sa dozviete, oddýchnete si na vidieku a deň zakončíte degustáciou kvalitných vín. Oplatí sa, hoci len na víkendovú návštevu.

Ľudia ju poznajú od pradávna. Je zdrojom života aj minerálnych látok. Prináša blahodarné osvieženie. Tam, kde sa masív Štiavnických vrchov stretá s Ipeľskou pahorkatinou, stáročia vyviera santovská kyselka.

Zvlnený reliéf v okolí Santovky pôsobí už sám o sebe zaujímavo. Dedinka učupená na úpätí pahorkov skrýva v sebe vzácny poklad – minerálnu vodu, santovskú kyselku. V miestach, kde kedysi vyvierala, stoja dnes už len jej nemí svedkovia – travertínové kopy, ktorých recentnú tvorbu možno na niektorých miestach pozorovať ešte aj dnes. Čo je travertín a kde sa tu vôbec kyselka vzala?

Levická žriedelná línia

Zdanlivo nudná pahorkatina ukrýva v hĺbkach pestrú geológiu, ktorá dala vznik jedinečnej Levickej žriedelnej línii. Predstavuje „pomyselnú čiaru” tiahnúcu sa krajinou od Slovenskej brány (prírodný útvar v blízkosti Tlmáč) až na juh po rieku Ipeľ. Na povrchu ju reálne nevidno, no práve ona stojí za vývermi minerálnych vôd – teplých a studených kyseliek – v blízkosti Levíc, v Santovke, Slatine či Dudinciach. Tvorí ju systém tektonických zlomov (vytvorené geologickými procesmi) na styku Štiavnických vrchov a Ipeľskej pahorkatiny. Množstvo puklín a narušená zemská kôra umožnili preniknúť na povrch kyselkám. Ich vývery podmienili aj vznik travertínových kôp či nápadného vrchu Vápnik (274 m n.m.) v blízkosti Levíc, ktorý je európskou raritou a miestnom ťažby a spracovania tzv. Levického zlatého ónyxu. Priemyselne opracovaný sa využíva v architektúre ako efektný dekoratívny kameň. To všetko, a ešte oveľa viac, tvorí súčasť Levickej žriedelnej línie.

Kde sa vzala kyselka? Atmosférické zrážky prenikajú do zemského povrchu. Vo vzduchu sa obohacujú o CO2, majú teda mierne kyslú reakciu a pri vsakovaní do hornín pôsobia ako rozpúšťadlo. Tým sa od okolitých hornín mineralizujú a prenikaním do hĺbok zároveň otepľujú. Na poruchových – tektonických – líniách potom vztlakom z hĺbky prýštia na povrch. Na povrchu je nižší tlak, ako vo vnútri Zeme, preto minerálne vody tratia na svojej presýtenosti a vylučujú stlačené plyny. Prejavuje sa to charakteristickým zápachom a bublaním. Pri odparovarí sa z nich vylučujú rozpustné minerálne látky, hlavne vápenec v podobe vápenného sintra, ktorý po ďalšej strate vody prechádza na travertín. Jeho vyzrážanie spôsobujú riasy a machy. Po odumretí rastlinných tiel ostanú v travertíne dutinky.

Väčšina travertínových kôp je dnes už „vyhasnutých”, kyselka tu už nevyviera a tvorba travertínu ustala. V okolí Santovky sú v teréne rozpoznateľné na Budzgovských lúkach po oboch stranách potoka Búr, už značne prekryté porastom a krovinami. Všetky nájdete na novovyznačenej turistickej cyklorase medzi obcami Santovka a Brhlovce, kde potok Búr pramení. Jedna z nich však zostala dominantou obce až do dnešných dní. Je ňou Biely kameň, v minulosti slúžiaci aj ako žriedlo minerálnej vody, dnes je to chránená prírodná pamiatka. Tvorba travertínu však úplne neustala, recentné formy travertínových kôp možno nájsť v areáli miestneho kúpaliska v priestoroch gréckych kúpeľov pamukkale nad potokom Búr. Na vlastné oči môžete byť svedkom geologického procesu – usadzovania vápenného sintra ako zárodku budúcej travertínovej krásy.

Plniarenstvo a kúpeľníctvo

Minerálne pramene vyvierajú na viacerých miestach pozdĺž Levickej žriedelnej línie. Na ich báze vzniklo kúpalisko Margita-Ilona pri Leviciach, kúpeľný areál v Dudinciach a bohatou kúpeľnou históriou oplýva aj obec Santovka. Významnú úlohu v rozvoji kúpeľníctva a plniarenstva zohrala aj výhodná geografická poloha a dostupnosť Santovky na križovatkách ciest smerom na Šahy a Želiezovce, rovnako aj banské mestá na severe. Voda sa vyvážala až do Budapešti. K rozvoju plniarenstva paradoxne prispelo aj zemetrasenie v roku 1858, ktoré ochromilo rozvoz minerálnej vody z neďalekej Slatiny. Už v minulom storočí bola santovská minerálna voda známa v celej Európe a získala 28 medailí na rôznych výstavách. Sieť odberateľov presahovala hranice vtedajšej monarchie.

Po úspechu minerálnej vody bolo treba vybudovať kúpele a rozvinúť ich na požadovanú spoločenskú úroveň. Tušili ste, že prvé kúpele mal v prenájme miestny krčmár a mäsiar v jednom? Jedným z prvých hotelov pre kúpeľných hostí sa dokonca stal prebudovaný zhorený mlyn. Odvtedy si kúpele prešli bohatou históriou. Dnes návštevníkov víta moderné outdoorové kúpalisko s termálnou prírodnou vodou z geotermálneho prameňa priamo v areáli kúpaliska.

Ochranné pásmo minerálnych prameňov si vyžadovalo zvýšený stupeň ochrany. V ich okolí bol vybudovaný park, podľa tradície pochádza ešte z roku 1895. Dodnes sa v ňom nachádzajú prvky rekreačného charakteru ako prírodná bowlingová dráha, žiaľ, už v značne schátralom stave. Jeho dominantou však navždy zostane pre naše končiny nevšedný drevený prístrešok s orientálnou výzdobou – Filagória. Pôvodne bola postavená ako výstavný pavilón minerálnych vôd na budapeštianskej výstave v roku 1885, neskôr sa stala atrakciou Santovky, centrom života obce a kultúrneho diania. Park a Filagória sa dnes už, žiaľ, netešia niekdajšej sláve ani adekvátnej údržbe a ochrane.

Legenda minerálnych vôd

Žriedla prešli od počiatku rukami viacerých majiteľov. Santovská kyselka sa už v polovici 19. storočia vozila do reštaurácií, pohostinstiev a lekární a kým nastalo storočie 20., svoju éru započali aj plniarne santovskej vody. Ručné plnenie fliaš a manufaktúrnu výrobu za socializmu výrazne posunula dopredu elektrifikácia a založenie Západoslovenských žriedel, n.p. Po novembri ’89 závod prešiel privatizáciou a výmenou niekoľkých majiteľov, no napriek všetkému, pretrval dodnes.

Legenda minerálnych vôd – ako santovskú kyselku právom nazývajú – je bohatá na magnézium, vápnik i vzácne lítium. Voda z vrtu prechádza požadovanou úpravou a do rúk konečného užívateľa sa dostáva v dvoch podobách – ako voda pramenitá alebo minerálna. Kým voda pramenitá s nižším obsahom sodíka je vhodná na pitný režim, minerálna voda má naopak vyššie zastúpenie viacerých minerálov a je určená na ich rýchle doplnenie. Oba druhy sú dostupné vo verzii sýtenej, jemne sýtenej a nesýtej vody. Zakúpiť si ju  môžete v predajni priamo v areáli plniarne alebo si ju nechať doviesť až pred bránu svojho príbytku.

Tak to je Santovka. Malebný kraj drobných pahorkov. Krása a jedinečnosť geológie vystupujúcej na povrch v podobe minerálnej vody a nápadných prírodných výtvorov travertínu. Bohatá kúpeľná história i súčasnosť. Sláva santovskej minerálky, ktorá pretrvala storočia. Stačí len prísť a vyskúšať…

Malebný kraj viničných úbočí s tradičnými hajlokmi. Vôňa pečenej husaciny. Ľúbozvučná čilejkárčina. Neopakovateľný folklór a kroj. Kroj, v ktorom sa snúbia farby neba, zeme a vína. To je Tekov, vínorodý, čilejkársky…

Ešte donedávna vytvárali atmosféru čilejkárskych dedín krojované žienky, no dnes by ste ich spočítali na prstoch jednej ruky. Kroje sa stali vzácnosťou a tí, ktorí ich nosili denne, sú už takmer deväťdesiatnici alebo žijú len v spomienkach svojich blízkych. Hoci sláva tekovského kroja obletela svet, ľudí, ktorí mu dokonale rozumejú a uchovávajú jeho „pravosť”, je dnes ako šafranu.

Mikroregión v Tekove

Pozornému čitateľovi určite neuniklo slovo „čilejkárčina”. Čo má s Tekovom spoločné? Viac, než by ste čakali. Ide o miestne nárečie, ktorého názov vzišiel zo slov „čilej” alebo „čiľ ”, po našom: „teraz”. Čilejkári s obľubou používajú „ô”- peknô, milô, dobrô. Domáci vám obyčajne ponúknu „haluške na misky”, nie halušky na miske a ak vás stretnú na ulici, už aj vyzvedajú: „De si bou? Na, čiľ son z roboty prišou…” Ak sa chcú vyjadriť úctivo, „onikajú”: Naša manka (stará mať) nikdá Prandorfe neboli. Nemožno opomenúť ani slová dávne, už zabudnuté: fiľkaš, krošňa, šlichta, vercajch, firhang, fruštik, fijok, kasňa, lopov, hajlok…

Rázovité nárečie, rovnako ako tekovský kroj, sa používalo a dodnes používa iba v deviatich obciach niekdajšej Tekovskej župy: Starý Tekov, Hronské Kľačany, Veľké Kozmálovce, Tlmače, Rybník, Čajkov, Hronské Kosihy, Podlužany a Nová Dedina. Tieto dedinky, z juhu prirodzene ohraničené riekou Hron a zo severu dávnymi banskými osadami, nesporne vytvorili malú slovenskú raritu – mikroregión Tekov, ucelenú folklórnu oblasť, snáď najmenšiu v krajine. Hoci, aj tu sa mnohé odlišnosti nájdu – v krojoch i v reči.

Kým v Tlmačoch a Rybníku si ženy obliekali prunceľ, v Novej Dedine to bol už bruslík. V Hronských Kľačanoch mohla byť na kroji aj ružová, v Čajkove by voľačo takô nepripustili. Rozdielov bolo viac a aj podľa nich sa čilejkári medzi sebou poznávali. Najparádnejší kroj – najviac zdobený a hrdý – mávali vraj „Čajkovčianke a Novičianke” (Nová Dedina). Nuž, lebo to boli „Amerikáni”.

Farby neba, zeme a vína

Slávnostný tekovský kroj sa nosil iba na na sviatky či nedele do kostola. Pracovný odev bol oveľa skromnejší a pohodlnejší. Pôvodne nebol tekovský kroj pestrofrebný a zdobený. To prišlo až s výrobou farebných látok vo fabrikách. Dovtedy prevládali konopné materiály, prevažne biele a čierne, kde-tu sa objavuje modrotlač, pravdepodobne dovezená z Kysúc. Začiatok minulého storočia bol do veľkej miery poznačený vysťahovalectvom do USA. Práve vysťahovaní Amerikáni posielali príbuzným domov na Slovensko dovtedy nepoznané farebné textílie a čipky.

Súčasťou ženského kroja bola košieľka, bruslík (prunceľ), niekoľko dobre naškrobených sponíkov, na presno naskladané sukne podšité papierom s bohatými dekoráciami a na nohách čižmy. Vydaté ženy nosili na hlave čepiec a na ňom rohatý čepiec, v robotný deň stačil čepiec a ručník (šatka). Slobodné nosili veniec. Keď sa išla djovka vydávať, prirobili naň vienok s korálkovým zdobením spolu s rozmajrínom, symbolom panenstva. Tak vznikla čilejkárska svadobná perlová párta.

K pravosti čilejkárskych krojov patria aj farby a materiály, ktoré sa používali. „Z materiálov prevládali české brokáty a zamat. Používali sa najmä zelená, bordová – fialová, modrá. Mali to byť farby neba, zeme a vína,” spomína Peter Chvojka z Tlmáč, ktorý tekovské kroje nielen šije a rekonštruuje staré časti odevov, ale vyrába aj šablóny a predlohy, podľa ktorých ich zručný krajčír ušije aj v budúcnosti. Raritou ostáva aj to, že farby a zdobenie krojov sa prispôsobovali kresťanským obdobiam. V pôste či advente nosili „smutnie háby”, na Veľkú noc a Vianoce veselšie.

Na krojoch dominovala ručná aj strojová výšivka, predovšetkým na ženskom bruslíku, kým pánska košeľa mala zasa nádherne zdobenú „bránu” (prednú časť). Zaujímavosťou zostáva, že strojová výšivka sa vyšíva zospodu, vyžaduje presnosť a trpezlivosť. Aj vo veku 91 rokov ju stále zručne vyšíva pani Anna Nováková z Čajkova. V tej istej obci sa šitiu krojov a strojovej výšivke venuje aj Anna Ištóková (86) spolu s dcérou Otíliou, ktoré si na pravosti čilejkárskeho kroja dajú naozaj záležať.

Blingáče aj filigrány

Celá nádhera ženského kroja zdobeného „blingáčmi” (dekoráciami) sa váhou vyrovná výstroji hokejového brankára. Ťažko sa v ňom tancuje a aj sadnúť si v ňom musíte vedieť. Vo folklórnych zoskupeniach sa preto prevažne vystupuje v jeho odľahčených formách. Aj posledné pamätníčky, ktoré kroj celý život denne obliekali, nosia dnes iba istú formu „polokroja”. Pozoruhodným zostáva aj to, že ušiť kroj neznamenalo zájsť ku krajčírke. „Keď si chceli dať „novie háby” šiť, museli ženy obísť niekoľko štácií. Vyšívanie na kroj robili napríklad v Čajkove, ručníky v Novej Dedine, v Podlužanoch sukne šili. Nebolo jednej krajčírky, ktorá by bola všetko robila. Zaodieť sa znamenalo aj sa nachodiť,” vraví Monika Miškovičová Savová z Rybníka, ktorá kroje nielen zbiera a zachraňuje, ale organizuje aj rôzne tematické krojované výstavy.

Na pánskom kroji síce blingáče nenájdete, zato paráda sa prejavovala aj tu. Jeho súčasťou bola košeľa s bohato vyšívanou bránou. Pôvodne však bola čisto biela, vpredu s vyšívanou madeirou – špeciálnym tipom čipky. Na nej nosili chlapi ľajbík (vesta, vzadu stahnutá dragúňom s prackou) alebo kabát a rajtky – široké nohavice, ktoré sa vyvinuli z jazdeckých, dole zúžených do čižiem. Zo šujtášky (ozdobného čierneho pásika) vytvárali prišívaním dekorácie na kabáte či rajtkách. Na hlave nechýbal klobúk, nie klasický, ale trochu vyšší. Osobitnú pozornosť si zaslúžia filigránové gombíky. Vyrábali sa zo striebra, ktoré rýchlo skorodovalo, a tak často „ošpatneli”. Tvarovali sa z drôtikov a boli vypuklé. Strieborné gombíky na odeve bola tak trochu pýcha. Chlap tým ukazoval, že na to má. A obyčajne ich bývalo veľa.

Záhronci

Aby sa kultúrne dedičstvo uchovalo, konajú sa v tekovskej oblasti mnohé podujatia, ktorých neodmysliteľnou súčasťou sú kroje. Bohatosťou zdobenia a pestrosťou pútajú pozornosť návštevníkov tradičných jarmokov, folklórnych slávností či vinobraní. Na prelome leta a jesene niet v Tekove víkendu bez krojov a folklóru. A komu by sa málilo, len prekročí Hron a má to na skok k „Záhroncom”, ako miestnych z Kozároviec čilejkári oddávna volali. Iný kraj, iný kroj… a celkom iná rozprávka.