Stanica mi utkvela v pamäti ešte zo študenských čias. Typickú valcovitú červeno-bielu budovu so strieškou – vodojem – tesne vedľa trate som z vlaku vnímala ako nezameniteľný fakt, že „domov” je to už len na skok. Staršou ako vodojem je však budova železničnej stanice – život na koľajniciach okolo nej beží už od roku 1914. Prešiel okolo nej dokonca aj legendárny Orient Express, ktorý sa na Slovensku v roku 2007 ocitol historicky po prvýkrát. V jej tesnej blízkosti nájdete úplne nečakane aj dva kvitnúce močiare.

Fuuha, kde to sme? Tak teda, vitajte v Beši.

Divoko a nedotknuto pôsobiace močiare pútajú pozornosť nejedného okoloidúceho. Hoci popri jednom z nich vedie hlavná cesta, už o meter bližšie k nemu máte pocit, že ste uprostred pralesa. Kde sa tu vôbec vzali? Dozvedám sa, že sa tu v 60-tych rokoch v rámci geologického prieskumu zistil výskyt termálnej vody, za akou ľudia v húfoch chodia na Podhájsku. Voda tu po prieskumných vrtoch ostala a príroda rokmi okolo nich vytvorila nádherné močiarne zákutia, dokonca kvitnúce – po májových dažďoch vodnú plochu obsype rákosie so záplavou žltých kvetov. Stojí to za malú odbočku z cyklocesty na Podhájsku …

Miestny železničný uzol má ešte jednu zaujímavosť – areál železničnej stanice, dokonca aj samotná budova je rozdelená medzi katastre dvoch obcí – Beše aj Bardoňova.

Pozdĺž hlavnej cesty narazím na menší park. Zastavujem a oddychujem v tieni košatých stromov. Nápadne pripomína parky v okolí zemianskych kaštieľov. V hlave mi beží, kde stál ten bešiansky? Nuž, žiadny tu nikdy nebol. Najbližší nájdete až v Bardoňove – obce však boli aj v minulosti úzko prepojené, časť Malá Baračka v obci Beša bola dokonca súčasťou Bardoňova. Ale naspäť k parku – vysadili ho niekedy v 60-70-tych rokoch a aj na ňom sa ukazuje, že čo jedna generácia „zasiala”, až ďalšia bude žať … Neobíďte ho – vy si oddýchnete a vaše detváky sa vyšantia na preliezačkách.

Čo obec asi najviac preslávilo, je prehistorický nález kostry mamuta. Objavili ju začiatkom roku 1902 robotníci pri kopaní pivnice v dome židovského obchodníka Árona Kréna v strede obce. O nález sa zaujímalo Budapeštianske národné múzeum, ktoré však po zistení finančných nákladov s tým súvisiacich odstúpilo. Kostra sa dostala do rúk katolíckeho kňaza spod Sitna, botanika a zberateľa Andreja Kmeťa, ktorý ich od Árona Kréna odkúpil za 600 korún a neskôr daroval Museálnej Slovenskej Spoločnosti (súčasné Slovenské národné múzeum v Martine).

Hmm, zaujímavá história, čo poviete?

Nález kostry mamuta nebol jediným archeologickým nálezom v katastri obce, no zjavne najslávnejším. Svedčí o tom aj pamätná tabuľa v strede obce z roku 1993.

Zaujímavým je aj pamätník obetiam 2. svetovej vojny, ktorý stojí opodiaľ, dokoca s fotkami tých, ktorých mená nesie.

Obkolesujú ho dva kostoly. Len krížom cez cestu je to kostol Reformovanej cirkvi s dvomi do dreva vyrezávanými pamätnými stĺpmi na priedomí. Nižší z nich postavili miestni veriaci pri príležitosti 50 rokov od výstavby kostola v roku 2013. Čo však symbolizuje vyšší z nich, sa mi zatiaľ dopátrať nepodarilo. Týči sa na ňom orol a pravdepodobne mapa niekdajšieho Uhorska. Maďarský text pod ním však už nerozlúštim 🙂 To je na vás …

Ale prezradím vám pikošku. V jeho veži bijú tri zvony, jeden z nich bol dovezený z kostolíka v zaniknutej dedine Mochovce.

Kúsok povyše sa týči rímskokatolícky Kostol sv. Anny s čerstvo vynovenou fasádou – ako inak, Národná kultúrna pamiatka. Stojí tu už od roku 1753 a dali ho postaviť Hunyadovci z Dolného Pialu. Nedávno (2024) prebiehla aj renovácia jeho interiéru.

K Farnosti Beša sa viaže ešte jedna perlička – a to doslova. Do jej správy patria ďalšie štyri filiálky (menšie farnosti), medzi nimi aj areál Pútneho miesta Studnička Pozba, ktoré spolu s tímom dobrých ľudí obnovil a pôvodnú mariánsku úctu mu vrátil miestny správca farnosti, Ioan Gondec, kňaz a skúsený motorkár.

Už niekoľko motorkárskych sezón sa tak Beša dostáva dvakrát do roka do centra motorkárskeho diania – na úvod aj záver sezóny. Motorkári z celého Slovenska, aj zahraničia sa tu schádzajú pred farou a v dlhočiznom pelotóne motoriek putujú na Studničku na sv. omšu. Súčasťou slávnosti je spanilá jazda – chotármi okolitých obcí sa ešte dlho ozýva rachot motorov a očiam lahodí skvostná prehliadka dvojkolesových tátošov …

V minulosti bola obec známa aj Bešianskym OFF ROAD-om, unikátnou súťažou terénnych áut a motoriek, ktoré navštevovalo asi celé Slovensko.

Keď už spomíname „off road”, jeden si môžete spraviť aj vy – priamo k Bešianskej cerine, vyvýšenine, uprostred ktorej nájdete zákonom chránený dub – nádherný košatý strom s úžasným výhľadom na okolie.

Cestou naspäť k obci sa pristavte pri viniciach, už asi jedných z posledných v chotári.

Tak, a už len poslednú perličku, ktorú som „vyhrabala” v miestnej monografii: V niekdajšom Uhorsku bol rozšírený chov Priadky morušovej – hodvábnika, ktorý sa živí výhradne listami z moruše. Bešianske JRD sa jeho chovu venovalo ešte v roku 1958, jeden rok dokonca vyprodukovali 205 kg zámotkov. Priadku morušovú chovali aj zamestnanci železničnej stanice v priľahlom sklade. Chov neskôr zanikol, jeho dôkazom sú už len stromy moruše v chotári obce. Ale aj tie už budete musieť nájsť sami …

A keď už tu budete, zabehnite aj do Jesenského, najmenšej samosprávy okresu, ktorá bola až do roku 1992 súčasťou Beše. Dominantou je Kostol sv. Václava s nádherným parkom a markantným vodojemom v jeho blízkosti.

Odporúčam neobísť ani útulné miestečko, ktoré pre vás prihotoval neznámy dobrodinec… Kde ho nájdete? Pátrajte v blízkosti kostola.

Inak, nieže zablúdite a ocitnete sa na „šalenom Vyhodze“… 🙂

Ak čítate tieto riadky a nie ste „domáci”, vedzte, že obec s názvom Beša sa na mape Slovenska vyskytuje dvakrát – o tej v levickom okrese, ste si práve niečo prečítali. A o druhej sa dozviete viac, ak sa zatúlate do okresu Michalovce. Ale to už bude úplne iná rozprávka …

Ostrú zákrutu striedajú lány slnečníc. Pri poslednej odbočke ma víta cyklosmerovník – modrou na Tehlu a Malú Lulu, žltou na Melek a Lúčnicu nad Žitavou. Keď prekročím prah obce, zmocní sa ma ticho a vidiecka romantika. Dedinou sa vinú útulné uličky domov s kvitnúcimi záhradkami. Naľavo kostolík aj zvonička, na kopci opodiaľ zemianska kúria. Vraj tu nie je jediná – kdesi v chotári sídli ešte kaštieľ. Uprostred dediny parčík s kvetmi a originálnym dreveným posedením. Čas zastaviť sa a lepšie porozhliadnuť. Vitajte v Lule …

Ani neviem, kde skôr začať. V drobnej obci so 160 obyvateľmi je totiž naozaj čo obdivovať. Mierim teda ku kúrii. Dnes je sídlom obecného úradu, kedysi aj bývalého JRD či MNV, ak vám tieto skratky ešte niečo hovoria. Krásne zreštaurovaná, týči sa majestátne nad dedinkou a okamžite púta vašu pozornosť. Vyjdite si k nej, poskytne vám výhľad do doliny a celú obec budete mať ako na dlani.

 

Ak ste cyklista, v blízkosti vedie žltá trasa, ktorá vás dovedie jedným smerom na Melek a Lúčnicu nad Žitavou, druhým k barokovému mostu a rybníku Biela Taňa v susednej Trávnici. Sčasti ju prerušuje modrá trasa, ale nebojte sa, trafíte. Nemusíte byť extra zdatný cyklista, aby ste si „zabehli” až do Podhájskej a „schladili” si hlavu pri vode. Kúsok ďalej, na smerovníku s označením potok Liska, nájdete aj modrú cykloznačku, ak vás skôr zvábi smer Tehla, Národná prírodná rezervácia Patianska cerina či malebná obec Lok.

O dostatok vody sa báť nemusíte. V Lule sa o vás aj v tomto smere postarali. Hneď skraja obce nájdete verejne prístupný „kohútik” s pitnou vodou, priamo pred  Kultúrno-turistickým centrom. Rovnako aj lavičky a parkovacie miesta pre bicykle na priestranstve pred ním sú vám k dispozícii.

Možno vás viac zláka sadnúť si pod drevený prístrešok v parčíku oproti. Drevených prvkov je tu viac – masívne lavičky z kmeňov robustných stromov, ako aj drevené kvetináče so záplavou nechtíka lekárskeho a rôznofarebných letničiek. Nabudúce si pribaľte dobrú knihu – ideálne miesto na čítanie.

Na briežku oproti v tôni stromov čnie sa malý kostolík zasvätený Materstvu Panny Márie. Už samotný titul ho robí neobyčajným – neviem, či na Slovensku ešte podobné patrocínium nájdeme. Miestni ho familiárne nazývajú aj „kaplnka”. Písomne doložený tu bol kostolík už v roku 1356 – nie však tento, zjavne iný. Kde stál pôvodný, sa presne nevie, no usadlosť vtedy volali Kostolná Lula.

A ešte jedna zaujímavosť. V chotári obce, v lokalite Stará hora by sa podľa všetkého mala nachádzať významná pamiatka.  Spomienkou na ňu je stena sanktuária, ktorú z úcty k tomuto miestu vystavali v minulom storočí mládežníci. Ešte v 60-tych rokoch sa tu konali púte. Pôvodne sa myslelo, že práve na tomto mieste stával druhý najstarší kostolík na Slovensku. Najnovšie archeologické výskumy však túto domnienku nepotvrdili.

K pamätnému miestu vedie novučičký náučný chodník s piatimi infopanelmi a retro lavičkami. Tie na vás čakajú aj na vrchole náučného chodníka spolu  s verejne prístupným ohniskom. Výhľad na okolie stojí za to. Zoberte detváky na malý výlet. Stúpanie chodníka zvládnu aj drobci, cestou sa dozvedia všeličo zaujímavé o tejto lokalite a odmenou im bude vlastnoručne opečený špekáčik v lone prírody.

Odporúčam spraviť si zo Starej hory ešte jednu zachádzku – tentoraz do časti Malá Lula, ktorá vraj bola pôvodne väčšia ako súčasná obec. Dnes ju tvorí len 5-6 domov, pozdĺž nich vedie aj modrá cyklocesta. Zastavte pri cyklosmerovníku a svoj zrak upriamte smerom k lesu, na opačnú stranu. Pomedzi stromy uzriete v diaľke ďalšiu miestnu výnimočnosť. Domáci jej s obľubou vravia „Čatkin kaštieľ “.

Neoklasicistická kúria alebo skôr kaštieľ tu stál už na sklonku 19. storočia. Odvtedy vystriedal niekoľko pôvodných majiteľov a stále je v súkromných rukách. Dnu vás teda nepustia, no aj pohľad na kaštieľ z diaľky poteší.

Od súčasných majiteľov sa dozvedám, že kaštieľ prešiel kompletnou rekonštrukciou vonkajšej fasády v 90-tych rokoch – no, zjavne trochu nepremyslenej. Niektoré architektonické prvky boli odstránené, iné nahradené novodobými materiálmi. Škoda. No i tak pôsobí honosne a možno až príliš smelo – uprostred polí a lesov. Takmer ako z rozprávky – v šírom poli zámoček…

No, naspäť do dediny a k súčasnému kostolíku. V jeho tesnej blízkosti stojí zvonica. Traduje sa, že v nej zvoní zvon z pôvodného kostola. Ale aj to, že súčasný kostolík bol vystavaný zo stavebného materiálu kostolíka na Starej hore.

Miestny cintorín skrýva ešte dve zaujímavosti. Jednou je pomerne nová Kaplnka lurdskej Panny Márie a oddychové miesto s lavičkou, druhou zasa hrobové miesto posledných potomkov Lüleyovcov – rodu, podľa ktorého nesie obec svoje meno.

A už len úsmevná pikoška na záver. Pri potulkách dedinou možno narazíte aj na najstarší kruháč v okrese 🙂 … Kde? Vyhlasujem pátračku. Stačí sledovať, kam sa chodia autobusy otáčať.

Ale toho bolo… Tak ako, prídete?

Dedinou sa vinie rozľahlý park. Pre miestnych denná samozrejmosť, pre ľudí z mesta doslova poklad. Nenájdete ho však na prvý šup, treba si spraviť odbočku z hlavnej ulice. Jeho rozľahlosť i tvar napomína, že sa tu neocitol náhodou. Úzke uličky ho delia na tri časti až k najjužšiemu cípu, ktorý končí pri obecnom úrade. Kde? Nuž, v Loku…

Jedinečný park vkusne dopĺňajú detské hracie prvky z dreva, drevený hrad či preliezačky a infotabule a v ostatnej časti FIT park. Všetky tri časti alebo aj tri parky sú lemované a chránené lipami, ktoré už nozaj niečo pamätajú. Nádherný veľký park so stromami, ružami a lavičkami priam vyzýva k zastaveniu sa a k oddychu. Mnohé mestá môžu v čase horúcich letných dní takúto jedinečnosť Loku len závidieť.

Obec sa o park stará a postupne ho revitalizuje, no zároveň zachováva to, čo ho robí jedinečným, a tým sú jeho mohutné košaté staré lipy. A vraj sa pripravuje projekt, ktorý prepojí jednotlivé časti parku chodníkmi vinúcimi sa okolo týchto majestátnych stromov.

Vybrať sa sem môžete aj „na biku”, neďaleko obce totiž vedie cyklotrasa, smerom z Trávnice na Tekovské Lužany, Dolný Pial aj Veľký Ďur. Smerovníky nájdete aj priamo v obci. Kým sa budete túlať dedinou, všímajte si aj miestnu architektúru. Vedľa seba tu nájdete domčeky s typickými ľudovými prvkami, ale aj klasické socialistické kocky. Vek mnohých z nich dávno prekročil päťdesiatku a patria už tak rochu medzi „retro”.

Historické dokumenty obec po prvýkrát spomínajú v roku 1286, neskôr, v roku 1388 sa uvádza, že patrila k hradnému panstvu Levice. Smutným rokom pre túto obec bol rok 1904, kedy došlo v obci k požiaru a zhorelo pri ňom 104 domov. V období prvej Československej republiky pracovali obyvatelia väčšinou ako poľnohospodárski robotníci na veľkostatku Schöller. Vo vojnových časoch 1938 – 1945 bola obec pripojená k Maďarsku a v roku 1947 došlo k presídľovaniu občanov maďarskej a slovenskej národnosti.

O poslednej udalosti, ako aj rôznorodosti konfesií, ktoré tu pospolu žili, svedčia aj náhrobné kamene na miestnom cintoríne. Zaujímavosťou sú aj nedávno objavené staré židovské hroby, pričom o živote tejto komunity, podľa slov pána starostu, už dnes nikto v obci ani netušil.

 

Dodnes tu v blízkosti vedľa seba stoja katolícky Kostol Všetkých svätých a Reformovaný kostol z roku 1783. Ani jeden neprehliadnete, hrdo sa týčia vedľa hlavnej cesty.

Pri prechádzke obcou nadobudnete dojem, že je veľká a rozľahlá. Prejsť ju krížom-krážom si naozaj vyžaduje čas, tak sme sa nikam neponáhľajte a vychutnávajte pokoj vidieka. Mimochodom, obec má vynikajúco značené ulice, smerové tabule a dokonca fungujúci kamerový systém. Stratiť sa tu nemôžete, ale ani vystrájať hlúposti 🙂

Perlička na záver – ešte donedávna sa tu týčila úžasná technická pamiatka – veterná studňa na Hornom majeri, jedna z posledných zachovaných. Patrila k miestnemu veľkostatku. Konštrukcia však už bola značne poškodená a hrozilo jej zrútenie. Systém bol jednoduchý a geniálny zároveň. V hornej časti mala pohyblivé koleso s priemerom asi 5m, v podzemnej časti stavby bolo zasa umiestnené čerpadlo. To však už v 1946-om demontovali a previezli do Prahy. Je možné, že sa nachádza v Technickom múzeu.

Časť studne je uložená v Poľnohospodárskom múzeu v Nitre. Nachádza sa tam samostatná konštrukcia, ako aj torzo veterného kolesa. Keďže sa nezachovala žiadna technická dokumentácia, je veľmi náročné zachovať technický stav veternej turbíny a ochrániť ju tak pre budúce generácie. Podľa záznamov Krajského pamiatkového úradu v Nitre, patrí mechanizmus veternej studne z Loku k svetovým unikátom, čo sa týka jeho konštrukcie, aj výskytu vo svete. Kto vie, možno tu bude mať  časom  aspoň svoju pamätnú tabuľu alebo miniatúrny model.

Prijmite teda pozvanie do Loku – možno v čase, keď kvitnú lipy, a  vychutnajte si pokoj vidieckeho parku. A keď tu už budete, nakuknite aj do susedného Veľkého Ďura. Nájdete tu dve identické zvoničky – dvojičky, pamätník Československých légií z roku 1921, ale aj úplne novučičké malé dedinské múzeum, ktoré je dielom nadšenca a študenta histórie, Adama Kuťku. Termín návštevy si však dohodnite vopred (Kontakt: 0950 456 680).

Btw, ak sa zatúlate na biku na túto vyhliadku, určite neoľutujete. Je len kúsok za dedinou …

Horúce júnové slnko nešetrí svojou silou. Ťahám sa do tieňa stromov v malom útulnom parčíku. Na jeho okraji ma víta „priečelie“ z červených muškátov, v jeho centre kopa moderných hracích prvkov. Tiché uličky a v diaľke veža kostola. Ráno ako stvorené na krátku prechádzku…

Červené muškáty lemujú aj okolie obecného úradu spolu s malou predzáhradkou. Moderná “kocka”, v ktorej sa sídlo miestnej samosprávy nachádza, vôbec nenapovedá, že v obci so sotva 300 obyvateľmi – niekdajšej zemianskej usadlosti – možno nájsť aj jedinečné skvosty. Najvyšší čas to preskúmať. Prijmite pozvanie do Horného Pialu…

Moje potulky vedú ku kostolnej veži. Prechádzam uličkou útešených domčekov s prvkami pôvodnej ľudovej architektúry. Na jednej strane ulice sa týči novučičký kultúrny dom, na strane druhej akoby zastal čas… Brány so starodávnym vzhľadom a kamennými stĺpikmi okamžite pútajú moju pozornosť. Na dvoch z nich “svietia” už trochu ošarpané iniciály S a M – kto vie, možno mená niekdajších zemanov či lepšie situovaných poddaných.

Uličku uzatvára priestranný areál s alejou ihličnanov. Vedie ku kostolu reformovanej cirkvi. Už kráčať alejou je zážitok, celá je vydláždená akýmisi stĺpikmi s vyrezanými dekoráciami v tvare „striešok a guličiek“. Dávam sa do reči s jednou z miestnych farníčok. Vraj sem stĺpiky priviezli  zo železničných násypov. Hmm, zaujímavé zistenie…

 

Samotný kostol dýcha novotou, zvonka i zvnútra, hoci miestnych veriacich kalvínskeho vyznania  je len hŕstka. Podľa slov mojej náhodnej sprievodkyne bol postavený ešte v roku 1775, na stránkach obce sa uvádza rok 1837. Čo z toho je pravda, si už budete musieť zistiť sami. No naposledy ho renovovali v roku 1991, aspoň tak to stojí na jeho priečelí.

V kontraste s jeho novotou, kúsok opodiaľ stojí štvorcová budova, do ktorej sa pomaly a nekompromisne zarýva zub času. Ak máte radi ešte neobjavenú, len nedávnu “retro minulosť” – toto je jeden z jej prvkov – budova starej školy, ktorej éra sa definitívne uzavrela ešte v 70-tych rokoch.

Pravá raritka však na vás čaká na vrchole kopca, do ktorého spomenutá ulička ústi. Tam, kde by ste už naozaj nič nečakali – akurát tak názov obce preškrtnutý červenou, vinie sa malebný hájik z viac ako dvestoročných líp. V tôni jednej z nich spočíva malá lurdská jaskynka, miesto modlitieb a stíšenia sa v náručí prírody, uprostred uponáhľaného sveta. A pre cyklistov príjemná odbočka zo značenej cyklotrasy, ktorá vedie neďalekým Dolným Pialom.

 

To však nie je všetko – v srdci hájika vás zláka nápadná smreková alej – a na jej samom konci drobný kostolík s malou vežičkou, vkusne zrenovovaný. Kostolík – nie to hocijaký, ale románska stavba a Národná kultúrna pamiatka s patroníciom Kostol Narodenia Panny Márie. Väčšinu času je však uzavretý. Ak sa chcete dostať dnu, kontaktujte miestneho správcu farnosti. Tak čo poviete, oplatí sa odbehnúť z cyklotrasy?

A keď sa už sem zatúlate, zbehnite si z kopčeka a zabočte doľava, do ďalšej tichej a tak trochu zabudnutej uličky. Zemianskych dvorov tu si zjavne bolo kedysi viacero – i tu dodnes stoja murované stĺpiky s dekoratívnymi bránami, aj keď komu dvory skutočne patrili, je len na vašej fantázii. A ešte čosi sa tu čnie – obecná zvonica z roku 1875, ktorá dostala pred pár rokmi úplne nový šat …

Komu by sa málilo, dám mu ešte jeden tip. V obci totiž žije človek, ktorý ovláda dvanásť starodávnych remesiel. Spod jeho šikovných rúk už vyšli rytierske sedlá, historické vozy a koče, starodávne zbrane či krosná na tkanie. Opraví, zrenovuje, reštauruje – všetko len starodávnymi technikami ako kovanie, tepanie, tesanie do kameňa, práca s kožou či vlnou, kolárstvo i rezbárstvo. Do svojej dielne občas vezme aj návštevníkov. Prijmite pozvanie od majstra starodávnych remesiel – Mateja Nagya .

By the way, do susedného Dolného Pialu to máte, čo by kameňom dohodil. Prekvapí vás honosným kaštieľom s mega obrovskými vínnymi pivnicami a útulnou kaviarničkou, nádherným parkom s historickým mariánskym stĺpom, ale aj lánmi viníc v lokalite Medvecké. Tak neváhajte a príďte, stále je čo objavovať …

Zlatistá krása sa prediera pomedzi stromy. V prudkom letnom slnku vás doslova oslepí. Nedá sa prejsť okolo nej bez povšimnutia, rovnako ani okolo rozľahlého parku, ktorý celú tú nádheru ukrýva vo svojom strede. Reč je o Mariánskom stĺpe Panny Márie Immaculty. V kontraste s ošarpaným kaštieľom v pozadí celý svieti. Samotný kaštieľ je pre mňa rovnakým prekvapením – ak nie aj väčším – už z diaľky púta pozornosť majestátnym vzhľadom, je svedkom šľachtickej doby a slávy. Kam sa pozrieš, dýchne na teba kus histórie – a to som ešte ani z auta nevystúpila. Vitajte v Dolnom Piali …

Vínna réva odjakživa patrila ku koloritu tohto miesta. Vinárstvo sa spomína už v čase prvej písomnej zmienky o obci (niekedy okolo roku 1470). Tradícia dobrého vína tu trvá doposiaľ. S miestnym kaštieľom má veľa spoločného. V jeho útrobách dodnes existujú rozľahlé vínne pivnice, v ktorých sa hravo otočil aj konský povoz s kaďami hrozna. Grófi mali v okolí obrovské vinice a  podľa dobových záznamov s dorábaným vínkom obchodovali až niekde v Turci.

V dedine kedysi fungovala viničná samospráva, dedinčania si volili vinárskeho richtára aj strážnikov. Kto vošiel do vinohradov v čase, keď ešte nebola vyhlásená oberačka, platil pokutu a mohli ho aj odsúdiť. Nebojte sa, vám nič podobné nehrozí – spokojne sa vyberte na prechádzku miestnymi vinohradmi, ktoré končia až na Medveckom. Pri tzv. Vraňom vinohrade vybehnite až na najvyšší bod – chrbát pahorku. Naskytne sa vám nádherný výhľad do všetkých kútov Slovenska od Pohronského Inovca cez Krupinskú planinu až po maďarské pohoroie Boszony. Celý levický okres budete mať ako na dlani.

Onedlho tu už bude stáť rozhľadňa – na hranici dvoch okresov – levického a novozámockého, dvoch vinohradníckych regiónov – Tekovského a Želiezovského aj na strete katastrov viacerých obcí. Kým sa tak stane, nezabudnite navštíviť Dolnopialske vínne slávnosti, ktoré sa v obci konajú raz ročne – na sv. Urbana. A ešte jedna perlička – v blízkosti viníc, v lokalite Badice sa nachádza významné archeologické nálezisko.

Ale naspäť ku kaštieľu. Zdobené stropy a prvky dekoratívnej architektúry po stenách dokumentujú zámožnosť niekdajších majiteľov. Interiér kaštieľa verejnosti prístupný nie je – možno raz, keď sa kaštieľ dočká obnovenia svojej dávnej krásy.

V dobách komunizmu sa jeho priestory využívali na priemyselné účely a renovácia kaštieľa v 70-tych rokoch neuvážene zasiahla do celej jeho nádhery. No ostal kultúrnou pamiatkou a malý “nádych” tohto umenia si môžete dopriať pri skvelej kávičke v Café Bare, ktorý sídli priamo v ňom. A ak Boh dá, raz bude aspoň časti kaštieľa prinavrátený punc šľachtickej doby v podobe malého miestneho múzea …

Kým opustíme kaštieľ, treba ešte spomenúť pavlóniu a Hunyadiovcov. So slávnym šľachtickým rodom, ktorému patrila nielen celá usadlosť súčasného Dolného Pialu, sa viaže aj jedna legenda. Keď sa im narodila dcéra, vysadili rýchlo rastúcu drevinu – pavlóniu. Strom rástol zarovnak s dievkou. A keď sa vydávala, spravili jej z neho truhlicu na veno. Či už tak bolo alebo nie – pavlónie dodnes rastú na nádvorí kaštieľa a najstaršia z nich počíta už cez 150 rokov …

Kúsok za mostom nájdete katolícky Kostol Nanebovstúpenia Pána s príjemne upraveným okolím a lavičkami. Aj okolie mariánskeho stĺpu pozýva k stíšeniu a oddychu na lavičke.

Park tu však nekončí, na opačnej strane kaštieľa zeleň pokračuje spestrená plejádov detských hracích prvkov. Vedľa seba tu nájdete moderný drevený hrad spolu s hojdacími lodičkami a sedačkovým kolotočom z komunistickej éry. Vašim detvákom aspoň v praxi vysvetlíte, o čom bolo socialistické detstvo.

S vinicami sme začali, s vínom aj skončíme, a to rovno s vínom s chráneným označením pôvodu Dolný Pial. Ak ho ochutnáte, vedzte, že pochádza priamo z kaštieľskych pivníc …

Tak, ako? Oplatí sa prísť na potulky? A keď tu už budete, nevynechajte ani Horný Pial s Národnou kultúrnou pamiatkou – Kostolíkom Narodenia Panny Márie s románskymi prvkami, starobylou zvoničkou v centre obce či starodávnymi bránkami a stĺpikmi na priečeliach niekdajších zemianskych dvorov …

Obrovský zelený park a rozľahlá budova, ktorá nepochybne nepochádza z tohto storočia. Oproti malebný starobylý kostolík s románskou apsidou a nevšednou ornamentovou bráničkou. Kde sa pozrieš, stopy kúrií a zemianstva. Stočím volantom a zaparkujem. Je júnové poludnie a tieň majestátnych stromov v parku ponúka príjemný chládok. Ovládne vás neskutočný pokoj, svieži vzduch a čo je fantastické – neutíchajúci štebot vtákov.

Ani park nebude najmladší … v Ondrejovciach však nie je jediný. Kým čakám na môjho sprievodcu, prechádzam sa zeleňou. Míňam fontánu aj starý vysoký vodojem z dávnych šľachtických čias, ktorý vraj ešte fungoval aj v povojnových rokoch. O kus ďalej ma upúta pomník s nápisom Strom republiky. Ten tu vysadili v neslávnom roku 1968. Ktovie, prečo …

Dominantou parku je však nevšedná budova, ktorá nápadne pripomína kaštieľ. V histórii prešiel rukami viacerých majiteľov,  dnes je kultúrnym stánkom v obci. Môj dnešný sprievodca – lokálny historik, kronikár a „lúštiteľ dobových spisov” v jednom – vitálny (takmer) osemdesiatnik, János Luky vytvoril v priľahlej budove, bývalom správcovskom dome a koniarni Historickú expozíciu alebo skôr malé obecné múzeum. Dopodrobna preštudoval dejiny obce zo všetkých uhlov pohľadu, aj životy šľachtických rodov, ktorých sa tu vystriedalo neúrekom. Odporúčam vybrať sa na pochôdzku po obci s ním (kontakt nájdete na webovej stránke obce) a dozviete sa kuriozity, ktoré vám určite nikto iný neprezradí.

Keď už sme pri šľachtických rodoch – samotné Ondrejovce mali kedysi šesť kaštieľov a niekoľko zemianskych kúrií. Parádna história na maličkú obec, ktorá dnes počíta len niečo cez 440 obyvateľov. Viacero kaštieľov je dnes už v súkromných rukách. Najzachovalejším z kaštieľov je podľa všetkého súčasný kultúrny dom – honosná budova, ktorú vidno už z cesty. Z ďalšieho kaštieľa na opačnej strane parku nájdete dnes, žiaľ, už len ruiny. Svojho času ho dal postaviť zeman Viktor Benkovich, no neprimeraným využívaním za socializmu zostali z neho iba rokmi a počasím ohlodané múry.

Mimochodom, v jeho blízkosti nájdete ďalšiu mega raritku – kamenný, už napoly rozpadnutý stredoveký hrad alebo skôr jeho miniatúru. Kamenné múry, dobové okná … Až máte pocit, že ste sa ocitli niekde v časoch kráľa Artuša. Miestni dali miestu názov „Skala”.

Benkovich bol podľa slov môjho sprievodcu tak trochu čudák. Z akéhosi rozmaru postavil si zámoček a vysadil okolo neho vzácne dreviny. Nad priečelím vstupnej brány nezabudol zanechať svoje „logo” – erb s rodovými znakmi.

Vraciame sa parkom. Len kúsok opodiaľ oddávna stojí starý románsky Kostolík Navštívenia Panny Márie. Podľa všetkého pochádza ešte z roku 1371, no historické záznamy z tohto roku sa doložiť zatiaľ nepodarilo.

Miestni veriaci sa tu ešte donedávna stretali na sv. omši len raz do roka, na sviatok titulu chrámu, 2. júla. Dnes slávia bohoslužby už len vo „veľkom” Kostole sv. Ondreja, apoštola. Čo je však dôležité, od roku 2015 je románsky kostolík na súpiske Národných kultúrnych pamiatok. Žiaľ, chátra a potrebuje náležitú opravu.

Na hraniciach miestnych častí Držľany a Veľké Ondrejovce nájdete ešte jednu zaujímavú sakrálnu pamiatku – sochu P. Márie z roku 1831 (aj keď pôvodná socha je už nahradená novšou). Práve v tom roku zúrila v obci cholera, no jej postup sa zastavil práve tu – na hraniciach dvoch chotárov. Veriaci tu z vďačnosti Bohu vystavali mariánsky stĺp.

A ak ste fanúšikom starobylých architektonických prvkov, vo „veľkom“ kostole ich tu zopár nájdete.

Tak, čo poviete? Oplatí sa prísť „na výzvedy”?

Môj súkromný tip: Celodenný výlet rozdeľte na dvoje – časť strávte poznávaním Ondrejoviec a deň môžete zavŕšiť v Termálnom kúpalisku Podhájska, máte ho hneď „za rohom”. A ak ste milovníci dobrej kávy, v susednom Dolnom Piali – rovnako starobylej zemianskej obci – nezabudnite navštíviť Café bar v miestnom kaštieli. Ktovie, možno sa pri kávičke necháte ukecať aj na sladkú bodku 🙂 .

Priestranné námestie dýcha životom. Novučičký kultúrny dom, aj dom seniorov. Multifunkčné ihrisko pre každé dieťa – aspoň tak to stojí na vstupnej tabuli. Oddychová zóna s drevenými preliezačkami, altánkom a lavičkami. Takmer všetko je tu z dreva – informačné panely, vstupná brána, celá oddychová zóna.

Uprostred námestia zaujímavá skulptúra – Symbol života. Oku neunikne ani historická budova obecného úradu. Je máj, všade kvety. Hlavnú ulicu lemuje stromová alej až k jednému z kostolov. Sú tu totiž tri. Je krátko pred poludním a povetrím sa nesie vôňa čerstvo napečeného chleba. Vitajte vo Farnej …

Úvodná „báseň“ o námestí nie je klam. Nedá sa ho nepovšimnúť a rozhodne je dobré sa tu na chvíľu zastaviť. Alebo aj na dlhšie a zvyšok trasy prejsť po vlastných. Ak pôjdete za vôňou chleba, dovedie vás  k  pekárničke – malej, dedinskej, útulnej. Za nápadne vysokou drevenou bránou na námestí vás víta moderná budova na dedinu „mega veľkého kulturáku”. Zájsť si sem môžete na premietanie filmov či stretnutia so spisovateľmi. Vo vestibule natrafíte na informácie v podobe historických máp. Keďže sa pohybujeme v prevažne maďarskej oblasti, pripravte sa na to, že občas niektorým popisom, najmä na pomníkoch a pamätníkoch, nebudete rozumieť.

Domácich ctí, že staré veci nepália a nevyhadzujú. V Obecnom múzeu ich nakopili neúrekom. Moja sprievodkyňa Monika pozná asi všetky a o každom utrúsi pár slov. Dozvedám sa, že starý domček múzea práve čaká na svoju rekonštrukciu a exponáty budú po nej prehľadne zoradené do tematických miestností. Mnohé z nich sú celkom raritné kúsky, medzi iným obuvnícky šijací stroj či svadobný kútik s dobovými fotografiami.

Rukopis „dvorného dedinského rezbára” – Vince Bujáka – nájdete aj v múzeu – opäť je tu vstupná drevená brána, aj farebný vláčik z drevených klád. Za povšimnutie stojí mladá, len 20-ročná lipa v kútiku nádvoria, ktorú miestni symbolicky vysadili pri vstupe do Európskej Únie.

Svoju úlohu zohrali v obci tri konfesie – katolícka, evanjelická a reformovaná. Z čias, keď ešte existovala len katolícka, približne z roku 1100, našli sa v obci základy starého kostola (dokonca aj vzácna minca, ktorá vraj nemá na okolí konkurenciu). Obec chce základy časom sprístupniť a históriu podať v skratke na infopaneloch. Kedysi tu stávali kostoly dva – jeden smerom na Želiezovce, druhý kdesi uprostred starého katolíckeho cintorína, ktorý ešte existuje. Traduje sa, že zo základných kameňov oboch zrútených starých kostolov postavili súčasný Kostol sv. Petra a Pavla z roku 1732. V priľahlom katolíckom cintoríne nájdete ešte jednu raritku – klasickú murovanú studňu s otočným valcom a rukoväťou a vedrom na reťazi – dodnes stále funkčnú.

Keď už sme pri cintorínoch, prezradím vám ešte dve miestne raritky. Prvou je len nedávno objavený starý židovský cintorín. Dovtedy vraj nikto ani netušil, že tu žila aj židovská komunita. Ďalšou sú symbolické biele kríže na inom mieste toho samého cintorína, osadené tak trochu na americký spôsob. Zaujímavé je, že všetky nesú rovnaký dátum: 1939-1945. Dôvod poznáte.

A ešte niečo – v centre obce stojí nápadná mohyla. V revolučnom roku 1849 sa v neďalekých Tekovských Lužanoch odohrala krvavá bitka medzi cisárskymi vojskami a armádou generála Görgeiho, ktorá končila v chotári Farnej. Je pamiatkou na padlých maďarských obrancov vlasti, ale aj tých, ktorí sa už z bojov z 1. sv. vojny nevrátili.

Krásna stromová alej vás dovedie ku Kostolu evanjelickému z roku 1821. Neobíďte drevené prvky – nápadný smerovník a pamätný stľp Györgya Grendela, opäť diela Vince Bujáka. Ukrytý medzi domami nájdete Kostol reformovanej cirkvi. Aj v jeho blízkosti sa nachádza pomník – tentoraz obetiam 2. sv.vojny tohto vyznania. Katolíci aj evanjelici majú pamätné tabule umiestnené na svojich kostoloch.

Pohnutá história sa nedá opomenúť. Dedina vraj v minulosti trikrát vyhorela a tí istí ľudia sa sem vrátili a znova ju postavili. Boli časy, keď časť obce patrila do župy Ostrihomskej, zvyšná do Tekovskej. Aj hraničná čiara sa viackrát posúvala …

Dnes už obec prekvitá … Nádherný vinohradnícky kraj ponúka cyklotúry pomedzi lány viníc. Spestrením pre vás môže byť ochutnávka vín, prehliadka vinohradov či jazda elektrickým autíčkom po viniciach v neďalekom vinárstve VIA JUR. Kto vie, možno sa zatúlate až k drevenej soche na fotografii. Koho predstavuje a kde sa nachádza, vám už neprezradím, skúste na to pri potulkách Farnou prísť sami 🙂

A komu by sa málilo, nech zájde do susednej dedinky Málaš, ktorá vo svojej dávnej histórii ukrýva sedem zemianskych kúrií i kaštieľov …

Zdanlivo jednotvárne a fádne skrýva v sebe obyčajne niečo neuveriteľne zaujímavé a krásne. Aj tak by sa dal charakterizovať všedný cyklovýlet do dedinky Málaš. Všetko tu totiž dýcha históriou. Navonok ju vôbec nevidieť, na mieste svedkov minulých dôb dnes už stoja moderné budovy. No objavovať sa ju rozhodne oplatí. Pridáte sa?

Dobrá bonita pôdy určovala roľnícky charakter Málaša odpradávna. Ešte začiatkom minulého storočia by ste tu našli sedem zemianskych kúrií niekdajších (veľko)statkárov, roztrúsených po rôznych miestach dediny. Žiadna z nich už nestojí. Teda, jeden kaštieľ by sa našiel … alebo skôr to málo, čo z neho ostalo. Ale pekne po poriadu.

V centre obce vás víta krásny park. Už pri vstupnej bráne vás prenikne pocit, že ste vošli „niekam inam”, do inej doby. Do čias, keď po prašných cestách ešte jazdili kočiare a drožky. Aj stromy tu už pamätajú svoje. Cestička vás dovedie až do vnútra súčasného kultúrneho domu. Tušíte správne – aj on stojí na mieste jednej z dávnych kúrií.

Ak si pred návštevou zavoláte na miestny obecný úrad, niekto zo zamestnancov vás rád vpustí dnu. Tam už na vás naozaj dýchne kus zemianskej histórie. Panel s dobovými fotografiami niekdajších kaštieľov a kúrií vám prezradí napríklad aj to, že na tomto mieste stával kedysi Motešický kaštieľ. Budova kultúrneho domu jeho vzhľad v niečom výrazne  pripomína.

Krížom cez cestu stával kedysi notársky úrad, rovnako jedna zo zemianskych kúrií, v súčasnosti sídlo obecného úradu. A hneď oproti nej ďalší – Ordódyovský. Ten tu v zdevastovanom stave stával ešte donedávna, dnes sa tu týči novučičká bytovka. Na ploche menšej ako sto metrov štvorcových by sme kedysi našli  hneď tri kaštiele. No, nebolo to úžasné?

Výnimočné miesto medzi zemianskymi kúriami zohrával kaštieľ Malcomes v odľahlej usadlosti Arma. Úplne iná, vyššia „liga”. Jeho rozmery a honosné fasády svedčia o zámožnosti niekdajších majiteľov. Dnes už tu nájdete len poslednú ruinu. Vzala ho vojna a zub času. A ľudská ľahostajnosť k pamiatkam. Najväčšiu škodu utrpeli kúrie a kaštiele pri prechode frontu počas 2. svetovej vojny. Samotný Malcomes dostal priamy zásah do strechy, potom už doňho zatekalo. Za socializmu z nich boli sklady a ktovie, čo ešte… Nedá sa diviť, že nevydržali…

Rastie však snaha uchovať ich pamiatku, väčšinu z nich už len na dobových fotografiách. No, Malcomes by časom mal získať aj svoju vernú miniatúru vytlačenú v 3D podobe. Keď raz bude stáť uprostred obce na piedestáli slávy, dám vám vedieť. Dovtedy vám však nič nebráni, aby ste sa sem vybrali aj sami. A nezabudnite nakuknúť na miestny cintorín, najhonosnejšie náhrobné pomníky – už trochu obrastené machovou „patinou” – sú jediným pozostatkom na dávnych majiteľov kaštieľov.

Nenáročnú cyklotúru „do kraja siedmich kaštieľov“ môžete spojiť s výletom do Farnej. Čaká na vás miestne múzeum, starodávna, ešte stále funkčná studňa, ale aj symbolický cintorín padlým v 1. sv. vojne osadený „na americký spôsob”. A za dedinou nekonečné lány viníc …

Tak už vysadnite na bicykel a príďte …

Nebýva zvykom, aby si polovicu cien v celoslovenskej súťaži odniesli produkty z jedného regiónu. No, lokálnym produktom z Tekova sa to podarilo. V súťaži remeselne dorábaných potravín s názvom Zlaté slnko si z ôsmich kategórií domov odniesli rovno štyri víťazstvá. Tri z lokálnych produktov sú súčasťou Trhu Zeme v Bátovciach, ktorý svojou jedinečnosťou už figuruje na mape sveta, štvrý z nich súvisí s vinicami. Poďme si víťazov bližšie predstaviť …

Súčasťou bátovského Trhu Zeme je už od jeho začiatku Farma Na háji. Neskôr sa na nich objavili aj Brhlovské podlievané buchty a Malá lesná manufaktúra. K lokálnym pestovateľom vínnej révy a producentom kvalitných remeselných vín patrí aj Pivnica Brhlovce, štvrtá z ocenených.

Marcela Nemcová a Miroslav Slížik z Farmy Na háji v Devičanoch sa pre ekologicky vedenú farmu rozhodli hneď na začiatku svôjho pôsobenia. Pôvodný plán bol pestovať bylinky, no výrazná prevaha dopestovaného ovocia im  plány zmenila. Nosným pilierom ich farmy sú jabĺčka, jablčný mušt, aj v kombinácii s rôznymi druhmi ovocia. Obľúbené sú sušené jabĺčka a ovocný čaj z jablčných výliskov so šípkami a bylinkami. K tomu patria kompóty a lekváre z rôznych druhov ovocia, aj menej tradičných, ako napríklad mirabelky. Široké spektrum výrobkov doplnili nedávno sirupmi – všetko vlastné netradičné receptúry – netušiac, že zanedlho zabodujú aj v súťaži.

Víťaznému Bylinkovému sirupu v kategórii Nealko paradoxne pomohla korona. Rok 2020, prekypujúci hojnosťou ovocia, neumožňoval jeho predaj v zatvorených prevádzkach. Práve vtedy sa zrodil nápad so sirupmi aj víťazná receptúra – kombinácia jablkovej a hroznovej šťavy spolu s výraznými bylinkami. Farma Na háji si svoju cestičku dláždi už dlho a bylinkový sirup rozhodne nebude jej posledným prekvapením …

Jemnulinké kysnuté cesto, slivkový lekvár a štyri druhy bohatej posýpky. Reč je o Brhlovských podlievaných buchtách, ktorých oprášená, približne 80 rokov stará receptúra si doslova podmanila davy. Za jej znovuobjavením a propagovaním stojí trojica Brhlovčaniek – Eva Homolová, Adriana Stanková a jej dcéra Monika Ježíková, ktoré zároveň reprezentujú tri rôzne generácie gazdiniek. Brhlovské podlievané buchty vraj kedysi nesmeli chýbať pri žiadnej udalosti, no na chvíľu sa na ne akosi “pozabudlo”.

K ich zviditeľneniu prispela aj snaha nadšencov obnoviť kultúrny život v obci a zachrániť a zreštaurovať unikátne obrazy v  miestnom Kostole Sedembolestnej Panny Márie. A tak sa šikovné žienky vybrali s podlievanými buchtami na trhy a súťaže a odvtedy ich už nasmažili tisíce. To však nie je úspech jediný. Dnes už sú Brhlovské podlievané buchty nositeľkami Chránenej zemepisnej značky PGI a „laureátkami” súťaže Zlaté slnko v kategórii Pekáreň.

Keď sa Majka Svrčková spolu s priateľom prisťahovala na samotu na úpätí Štiavnických vrchov, netušila, že tu nájde svoj skrytý poklad v podobe košatého stromu gaštana. Všetko na ňom vraj bolo nádherné – listy, kvety aj plody. A práve tie bolo potrebné spracovať.

Trvalo však tri roky, kým sa prepracovali ku Gaštanáde – lahodnej gaštanovej pochutinke, ktorá si vyslúžila víťazstvo v kategórii Skrytý poklad. Dnes už je Gaštanáda súčasťou Malej lesnej manufaktúry, v ponuke ktorej nájdete aj iné netradičné druhy lesných a lúčnych plodov. Gro tvoria produkty z jedlých gaštanov, zo vzácnej Moruše čiernej, ale aj z trochu zabudnutých či starodávnejších odrôd dulí a mišpulí. Čo poviete, oplatí sa ochutnať …

Brhlovce ukrývajú nejednu jedinečnosť. Okrem unikátnych skalných obydlí či kultúrnych pamiatok, sú nimi aj lokálne vinohrady, ktorých tufové podložie dodáva vínam istú výnimočnosť. Darí sa tu Peseckej leánke, Veltlínskemu zelenému aj Frankovke modrej. Kým pôda je pre nich zdrojom živín, skalné obydlia zase jedinečným prostredím pre ich správne vyzrievanie.

Víno  je súčasťou gastronómie, aspoň tak o ňom hovorí Ján Záborský z Pivnice Brhlovce, ktorý za šumivé víno s názvom Bonka získal ocenenie v kategórii Alko. Je dôležité vedieť jedlo “spárovať” s vhodným druhom vína, aby vám v konečnom dôsledku prinieslo pravý gurmánsky zážitok. Svoje kulinárske schopnosti prepája so znalosťami vín a rád skúša nové chute. S vínom precestoval kus sveta a spoznával gastronómiu iných krajín. Jeho vína dnes už môžete ochutnať aj v New Yorku, Londýne, Kórei či Japonsku …

Čo dodať na záver? Už len pár detailov: Súťaž zameraná na špeciálne a remeselné potraviny sa konala pod taktovkou siete potravín YEME. Dvanásťčlenná porota ochutnala viac ako 100 druhov potravín zaradených do ôsmich kategórií: Mliečne, Lahôdky, Špajza, Káva a čaj, Pekáreň, Alko, Nealko a bonusové ocenenie s názvom Skrytý poklad. Slávnostné odovzdávanie ocenení sa uskutočnilo 24. apríla 2024 v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.

Všetkým ocenením z úprimného srdca gratulujeme. Nech je pre nich región Tekova inšpiráciou aj naďalej …

Aj zdanlivo nudný a rovinatý kraj v okolí Levíc stojí za malé preskúmanie. Veď, drobné skvosty ležia často tam, kde by ste ich najmenej čakali. A tak naše kroky vedú do Jura nad Hronom, či skôr Svätého Jura, ako sa uvádza v dávnych historických prameňoch.

Malebná obec ponúka z každého rožka troška – svoje si tu nájdu priaznivci vodáctva aj cyklistiky, ľudových remesiel a krojov, architekúry a kultúrnych pamiatok, ale aj prehistorického “jurského parku.” A to sme do obce ešte ani nenakukli…

Začnime rovno pri Hrone. S riekou je tu spätých množstvo atrakcií a väčšinu z nich zažijete v Campingu Vodník – od pokojného splavovania Hrona pre rodiny s deťmi až po divokejšiu vodu pre náročnejších, stanovania a pobytu s karavánom až po dokonalý relax v podobe rybárčenia. Ak nemáte vlastnú výbavu, kajak aj člnok vám tu radi zapožičajú. A k vašej spokojnosti ponúknu aj bicykle, hneď za najbližším rohom totiž začína alebo končí – už ako chcete – nádherná cyklotrasa pozdĺž Hrona až dolu, do Starého Tekova.

Detváky rozhodne poteší návšteva “Jurského parku”. To však neberte doslovne. Park s množstvom šmýkačiek, preliezačiek a oddychových zón tu rozhodne nájdete, no prehistorickú hodnotu mu dodáva akurát tak päť metrov vysoká skulptúra dinosaura, pred ktorou sa návštevníci parku radi fotia. Keď neprší, aspoň kvapká … 🙂 A keď už spomíname dážď, aj v prípade nepriaznivého počasia je v najbližšom okolí atrakcií na trávenie voľného času  neúrekom.

Jednu z nich máte priamo v srdci dediny. Rozprávková chalúpka, v ktorej sa snúbi atmosféra starodávneho vidieka s láskou k dobovým náčiniam, krojom, hračkám aj kvetom. Pozoruhodné je, že vznikla ako celoživotné dielko manželov Dubových, ktorí starorodičovský príbytok zmenili na malé dedinské múzeum alebo skôr Ľudový dom.

Priedomie so záhradkou a popínavý vinič, muškáty na okeniciach či zátišie s “lopovmi” vkusne dopĺňa zbierka starodávneho roľníckeho náčinia vo dvore. Interiér je plný prekvapení. Okrem starých nábytkov, prestieraní, odevov, bytových dekorácií či modlitebných knižiek tu naďabíte aj na viac ako storočný kočík, kým v druhom kúte izby na vás čaká malé “bábkové divadlo” – utešená rodinka bábik v dobových krojoch.

Domáca pani a bývalá učiteľka, Gizela Dubová, vás zaiste zoberie do školskej triedy spred vojnových rokov. Lavice, v ktorých sedela sama, ešte ako prváčka, zdobia drevené peračníky, kalamáre, staré mapy a učebnice. Všetkého sa môžete dotknúť, všetko vyskúšať. Oproti vo dvore stojí letná kuchynka. Aj tu na vás čakajú krosná na tkanie, či zbierka starých rádií v kontraste s novodobejšími socialistickými premietačkami. Pani Gizele veľmi záleží na tom, aby najmladšia generácia spoznala život svojich predkov. A tak s nimi skúša staré techniky – tkanie, vyšívanie, ale aj pečenie chleba – vstavaná pec stojí rovno na dvore.

Na rozlúčku vás domáca pani symbolicky vypraví “s buchtami v batôžku”, ako dobrá mať svojho syna z Dobšinského rozprávok, keď odchádzal na skusy do sveta. Vy do sveta nemusíte, stačí vybrať sa na prechádzku dedinou. Dobrým orientačným bodom bývajú kostolné veže. No, tu si najprv treba ujasniť, ktorý kostol máte na mysli. Hlavná cesta vedie popri katolíckom, evanjelickom aj kalvínskom. Svedčia o pôsobení troch rôznych konfesií, ktoré v dávnej minulosti prešli rôznymi peripetiami, no dnes už spolunažívajú vo vzájomnom porozumení.

Za vašu pozornosť rozhodne stojí katolícky Kostol sv. Juraja, ktorý je súčasne Národnou kultúrnou pamiatkou. Postavený bol ešte v 13. storočí, v románskom slohu. Pamiatok tohto typu máme v levickom okrese menej ako prstov na ruke. Dôkazom jeho jedinečnosti je dodnes zachovaná apsida, hoci kostol bol v minulosti viackrát prestavovaný. Pri svojich potulkách neobíďte ani kalvínsku zvonicu v centre obce. Už na prvý pohľad je neprehliadnuteľná – dvojitá strecha a štvorcový tvar už zdiaľky napovedajú o jej zvláštnosti …

Tak, čo priatelia, ešte sa vám máli? Vysadnite na bike a spravte si “minitúru do Juru”. Celý deň sa nezastavíte. Stačí len vyskúšať …