Spod jeho šikovných rúk už vyšli rytierske sedlá, historické vozy a koče, starodávne zbrane či krosná na tkanie. Opraví, zrenovuje, reštauruje – všetko len starodávnymi technikami. Kovanie, tepanie, tesanie do kameňa, práca s kožou či vlnou, kolárstvo, rezbárstvo. Prijmite pozvanie do dielne majstra viacerých remesiel – Mateja Nagya.
Územie medzi Žitavou a Hronom ani zďaleka nepôsobí nudne. Je to kraj pahorkov, nádherných prírodných zákutí a nekonečných lánov polí. Krásne scenérie doslova lákajú na cyklopotulky. Pahorky striedajú úvaliny, vinohrady zase menej známe, tak trochu zabudnuté historické pamiatky. Dominantou tohto kraja, či lepšie povedané Bešianskej pahorkatiny, je vyvýšenina s názvom Bašta. Poskytne vám nádherný výhľad na okolité obce Bardoňovo, Beša, Dolný či Horný Pial, v ideálnom počasí dovidíte až po Sitno. Oplatí sa navštíviť aj spomenuté obce. Mnohé boli kedysi sídlom zemianskej šľachty, o čom svedčí kaštieľ a hrobka Kelecsényiovcov v Bardoňove či chátrajúci kaštieľ v Dolnom Piali. Práve tu možno nájsť aj miestnu raritu – Morový stĺp Panny Márie Imaculaty, nedávno obnovený, ktorý by rozhodne nemal ujsť pozornému oku návštevníka.
Čo sa histórie týka, má mnoho spoločné aj s remeslami. Kedysi sa to nimi na dedinách doslova hemžilo, nebolo dvora, kde by ste nejakého remeselníka nenašli. Dnes skôr hľadáte človeka, ktorý ešte nejakému remeslu rozumie. Ten, o ktorom je práve reč, je pre mnohých hotovým prekvapením. „Celá naša rodina robila remeslá, sestra s matkou keramiku, otec bol sochár, brat tepe do medeného plechu. Od detstva som zbieral staré veci, aj to patrí do umeleckého sveta – dávať staré veci do poriadku. Aj preto dnes ovládam dvanásť remesiel,” začína svoje rozprávanie rezbár Matej Nagy z Horného Pialu.
Staré veci a zariadenia reparuje pôvodnými technikami, chýbajúce dielce musí obyčajne sám ručne vyrobiť a často prísť aj na to, ako veci vôbec fungovali. „Chodil som po starých ľuďoch, ktorí sa ešte remeslami živili, od nich som sa priamo učil,” spomína. V jeho dielni dve rovnaké veci nikdy nenájdete, všetko sú to originály. Pásovej výroby kedysi nebolo a ani dielce nemali univerzálne veľkosti. Na stene jeho dielne visia dômyselné náradia, z ktorých mnohé majú netypické rozmery a dnes sa už vôbec nepoužívajú. „V žiadnej garáži už nenájdete obrovské kľúče na opravu vozov. Ak mi nejaký chýba, musím si ho vybrúsiť z iného alebo na komplet nový vyrobiť.” Pri kočoch a vozoch využije aj ďalšie remeslo – kolárstvo. Drevené kolesá opraví alebo nanovo vystrúži a nad ohňom nahriatu obruč na koleso natiahne. Presne tak, ako to kolári robievali kedysi.
Opravené vozy sa neobídu bez koní. Ani to majstrovi problém nerobí, pri koňoch je od detstva a zvláda s nimi väčšinu roľníckych prác. „Mal som sedem rokov, keď som dostal prvého koňa, chodil som na ňom do školy. Kone mám dodnes. Oral som s pluhom za koňom, sial, polia ručne kosil.” Sedlo na koňa mu zháňať netreba, sám si ho vyrobí. V ponuke sú mužské aj ženské, jazdecké aj rytierske. Zručností sa pri nich zíde hneď niekoľko – rezbárčina v podobe z dreva vyrobeného základu sedla, tepanie do medeného plechu, ktorým sa vyrábajú ozdoby na sedlo, vypracovanie surovej kože na jej potiahnutie a kováčske remeslo poslúži na výrobu strmeňa či ostrohy. A keď už sme pri tepaní, v rodine majstra Mateja ide o rodinnú techniku alebo jedinečný spôsob práce, ktorý inde nepoznajú. No, ako sám vraví, sú aj techniky, ktoré robí len raz za čas. Keď na ne zase príde rad, učí sa ich odznova.
Majster Matej sa vždy rád inšpiruje starou literatúrou, má jej plnú knižnicu. Mnohým už starodávne techniky nič nevravia, no môžu sa o nich dozvedieť viac priamo od majstra. „Ak niekto chce, môže sem prísť, byť tu a pozorovať, keď niečo robím. Najčastejšie ide o prácu s drevom, rezbárstvo zvyknem ukazovať aj na jarmokoch či v školách,” hovorí. Spolu s manželkou predvádzali aj tkanie na krosnách, ktoré, ako inak, zrenovoval či „od piky” vyrobil majster sám. Všetky krosná majú totiž jeden základ. Ale čo majster, to trochu iné ozubenie, čapovanie, aj preto dielce z nich navzájom nepasovali. „Krosná navyše môžu byť dvoj-, štvor- alebo šesť pedálové. Neťaháte celé krosná – čím viac pedálov máte, zdvíhate nite len kúsok po kúsku, postupne. Tým vytvárate rôzne ornamenty,” vysvetľuje.
Zo všetkých remesiel však u neho dominuje rezbárstvo, jeho prácu poznajú aj za hranicami, v Maďarsku, Rumunsku či rakúskom Tirolsku. Práce sú to ojedinelé, častokrát sa viažu k histórii daného miesta a vyžadujú si aj kus pátrania v dobovej literatúre či hľadania vhodného materiálu na jeho realizáciu. „V Rumunsku som s priateľmi vyrezával sochy husárov z konárov 400-ročného duba, ktoré sa odlomili. Chceli sme predísť ich spáleniu slnkom alebo zhnitiu. Vyrezali sme ich a ostanú osadené priamo tam, pod dubom.” Inokedy je to zasa garbiarčina, ktorú dnes už málokde vídať. „Ak človek robí starodávne bubny, mala by na ne ísť koža z kozy. Nie je vôbec jedno, z akého zvieraťa je koža, má to iný zvuk.”
Aj v dobe mobilov sa o ňom ľudia dozvedajú spravidla len ústnym podaním. Prinesú staré veci, ktoré by inak vyhodili, a on im vdýchne nový šat. Alebo presne naopak, na požiadanie, z dreva vystrúha všetko podľa vašich predstáv. Jeho rukopis neprehliadnete, svoje drevené diela označuje starodávnou symbolikou života a rodiny. Akou? Stačí, ak sa, napríklad, prejdete zákutiami Nového Tekova a zistíte sami …