REZERVUJTE SI SLUŽBY VINÁRSTVA PIVNICA PALÍK

Zlatý ónyx zdobí aj pred pár rokmi renovovaný interiér Kostola Nanebovzatia Panny Márie v Starom Tekove. Ten však podľa veku patrí – a to sa podržte – k najstarším stojacim stavbám na Slovensku. Pôvodný kostolík tu vraj stál už v 11. storočí a dodnes sa zachoval severný múr jeho lode. No, naspäť k ónyxu. Ak vaše nohy niekedy zablúdia do Baziliky sv. Emeráma v Nitre, nakuknite aj do bočnej, Pribinovej kaplnky, tiež ho tam nájdete.

Aj levická pošta je vnútorným ónyxovým obložením absolútne unikátna …

SPÄŤ NA ZLATÝ ÓNYX

]]> https://regiontekov.info/zastav-sa-tu/zvonicky-dvojicky-strazia-5776 Mon, 09 Dec 2024 18:51:18 +0000 https://regiontekov.info/?p=5776 „Turistické atrakcie? Veď, my tu nič nemáme,” vítajú ma na úvod obvyklou pesničkou. Krátko debatíme pri káve. Čochvíľa sadáme do auta a zberáme sa objavovať dávno opomenuté perličky dediny. Oko „prišelca” vidí predsa inak, ako oči domácich. Môjmu zraku neuniknú dve rovnaké zvoničky – dvojičky, ani unikátny pamätník Československých légií. Obrovským prekvapením je útulne zariadená ľudová izbietka, ktorú si pre radosť zriadil študent a nadšenec obecnej histórie. V čase mojej návštevy mal otvorené presne týždeň 🙂 … Vítajte vo Veľkom Ďure.

Cestou k obecnému úradu zisťujem, že dedina má aj časti, ktoré vôbec nepoznám. Tá, v ktorej sa práve nachádzam – Dolný Ďur, je s tým Horným spojená len menším mostom a náhodnému okoloidúcemu poľahky unikne, že už prekročil hranicu niekdajších dvoch obcí. Tretiu k nim priradili v 1960-om . Poznáte ju pod názvom Rohožnica.

Rivalita troch bývalých samostatných dedín tu zjavne pretrvala do dnešných dní – hoci, len v úsmevnom zmysle slova. Dôkazom sú aj dve zvoničky – dvojičky, na vlas identické, no každá na inom konci dediny – jedna na Hornom, druhá na dolnom… alebo skôr v Rohožnici.

Kým zvonička v Hornom Ďure slúži aj občanom v Dolnom, ľudia z Rohožnice by ju pre väčšiu vzdialenosť už sotva počuli. A tak presvedčili starostu, že musí jednu postaviť aj im – vernú kópiu tej prvej. Inak, duplicitu v obci nájdete aj v podobe novodobého detského ihriska a kultúrneho altánku. A to sa rozhodne v každej obci nevidí…

Ani o ďalšie zaujímavosti núdza nie je. Kúsok od jednej zo zvoničiek čnie sa robustný pamätník venovaný Československým légiám, ktorý dala roku 1928 postaviť Slovenská liga. Unikátny pomník tu stojí naprieč všetkými režimami za ostatných sto rokov. A to už je čo povedať …

Dolným Ďurom prechádza modrá cyykloznačka. Ak sa ňou v letnej horúčave vyberiete, ubudne vám síl a dojde chuť na drink, krčmu by ste tu márne hľadali. Dnes už v nej sídli klub dôchodcov. No obedové menu by ste stihnúť mohli. V tranzitnej obci, ku ktorým Veľký Ďur rozhodne patrí, nájdete útulnú reštauráciu priamo v centre. No, dajte pozor – varia tu pre verejnosť len v čase obeda.

O sakrálne pamiatky v obci núdza nie je. Pravidelne vyskakujem z auta a fotím: socha sv. Floriána, patróna hasičov, z roku 1888, drobná socha (asi) sv. Anny pri zastávke autobusu či novučičká drevená postava patróna miestneho chrámu – sv. Martina, poblíž obecného úradu.

Samotný kostol sa týči na malom briežku za dedinou, čiastočne zakrytý dlhočizným stromoradím. V jeho tesnej blízkosti neobíďte súsošie sv. Trojice z 19. storočia – jednu z najstarších pamiatok v obci.

Rad príde i na ľudové umenie … alebo skôr čriepky každodenného života našich predkov, ktoré do utešeného puzzle skladá miestny rodák a študent archivníctva a muzeológie, Adam Kuťka (ohláste sa dopredu na  tč: 0950 456 680). Kým čítate tieto riadky, možno je už z neho aj pán profesor :).

Na dvore rodičovského domu vytvoril zo skromného domčeka malé utešené múzeum. V starodávnej izbietke nechýba pôvodný nábytok a zariadenie, portréty predkov na stene s dekoratívnym valčekom, skriňa s dobovým oblečením, dokonca ani zátišie na nočnom stolíku s petrolejkou, modlitebnou knižkou, okuliarmi a ružencom.

Nie všetko je rodinným dedičstvom, kopu vecí získal od ľudí z dediny. Aj sami mu čo-to prinesú, keď vypratujú povalu. A srdce mu vraj kvíli, keď ich vidí veci vyhadzovať. No, nazhromaždil ich dosť na to, aby zapratali aj oveľa väčšie priestory.

Vkusne zariadený dvor plný kvetov dopĺňa starodávne náradie ako trlica na  ľan a konope či kamenná brúska na nože. Pitvoru za domčekom dominuje plne funkčná hlinená pec na vypekanie chleba, pizze či všakovakých dobrôt.

Veď, príďte sa presvedčiť na vlastné oči …

Dám vám ešte malý cyklistický tip. Cestou z Horného Ďura smerom na Rohožnicu odbočte tesne pred ňou doľava. Ocitnete sa na vedľajšej ceste, ktorá vedie na Marušovú v Novom Tekove. Uprostred poľa narazíte na krásne oddychové miestečko s krížom a lavičkami. A dych berúcou vyhliadkou na okolitý kraj …

Zastavte sa, pookrejte na lavičke a vdychujte genius loci tohto neopakovateľného miesta.

Tak objavujte, priatelia …

Na potulky obcou sa poľahky môžete vybrať aj na dvoch kolesách. Chotárom vedie modrá cyklotrasa v jednom smere na Lulu a Trávnicu, v opačnom vás prevedie cez menej známu Patiansku cerinu, Národnú prírodnú rezerváciu, vyhlásenú v roku 1983. Ak sa poveziete ďalej, dorazíte až do Veľkého Ďuru, Loku a Tekovského Hrádku. Na okraji Patianskej ceriny stojí poľovnícky kaštieľ, ktorý dal postaviť v roku 1911 gróf Gustáv Adolf Schöller.   

Obce združenia Meridiem spája modrá cyklistická cesta. Prechádza aj Tehlou a okrem iného vás mini odbočkou zavedie aj k masívnej drevenej detskej lodi (alebo jej vraku). Vikingská síce nie je, ale zato ponúka nekonečné možnosti detskej zábavy. Mať ešte raz desať, asi tu v lete trávim každý deň. Klobúk dolu, obec si na miestnom detskom ihrisku dala naozaj záležať. Relaxovať tu môžu aj dospelí, stačí si len pribaliť dobrú knihu, sadnúť na drevenú lavičku a vhĺbiť sa do jej pútavých stránok.

Ale hor‘ sa ďalej. K najstarším budovám v obci patrí kalvínsky kostol (1794). Neminiete ho, už zdiaľky púta pozornosť nápadne špicatou bordovou strechou. Katolícky Kostol Ružencovej Panny Márie je o dosť mladší (1955). Nájdete ho učupený uprostred stromov na miestnom cintoríne – miesto odpočinku tak katolíckych, ako aj kalvínskych veriacich. O pokojnom súžití dvoch konfesií svedčí aj fakt, že obraz do katolíckeho kostola namaľoval rodák z obce, umelec Jozef Gál, príslušník kalvínskeho vierovyznania.

Za zmienku určite stojí miestna zvonica, korá sa pôvodne nachádzala v parku v centre obce. V časoch rozmachu ju miesni kus po kuse rozobrali, preniesli a opäť postavili vedľa katolíckeho kostola. Mimochodom, keď už spomíname stavebný materiál, „tehla“ síce v názve obce skrytá je, no s tehlami či tehelňou nemá podľa dobových záznamov asi nič spoločné. Kde sa názov vzal, je ešte stále predmetom výskumov.       

A čo by to bolo za zvonicu, keby nemala zvony? Menší z nich odlieval v roku 1829 zvonolejársky majster Bernard Wilhelm v Banskej Štiavnici. Veľký je dielom Jána Mračka, odlial ho o storočie neskôr, v roku 1928. Aj tu sa nájde drobná perlička. Plášť zvona je zdobený refiéfom Panny Márie a nápisom v maďarčine: „nezabudni na chudobných Maďarov”. Čo presne tým „básnik myslel“, sa už budete musieť dopátrať sami…

Za reč by určite stálo ešte zopár pikošiek. Obec, ktorej záznamy siahajú až do roku 1236, si už čoskoro (v roku 2026) pripomenie 790 rokov svojej prvej písomnej zmienky.

Ten istý rok bude významný aj pre miestny dobrovoľný hasičský zbor. Patrí k jedným s najstaršou tradíciou v okrese, neustále si vychováva mladých nástupcov skrze hasičský krúžok a sídli na kraji dediny v novotou dýchajúcej centrále. Vedľa nej by už čoskoro malo vzniknúť niečo ako malé hasičské múzeum. Vystavovať by vraj bolo čo – hasičská zbrojnica vlastní zopár historických technických kúskov, ale napríklad aj pamätnú hasičskú zástavu vyrobenú k 1. päťročnici zboru v roku 1931. Určite by tu bolo čo obzerať …

Inak, šepká sa, že v podzemí cintorína sú vraj katakomby … len by to bolo treba dokázať … ale pssssst! Nič ste nepočuli 🙂

Ak sa do Tehly vyberiete, nezabudnite ochutnať „tehlianske šúľance”. Šikovné miestne žienky s nimi už neraz zabodovali na rôznych podujatiach a odniesli si aj víťazstvo z populárnej regionálnej súťaže Dobrou jedlo z Tekova a Hontu.

Keď už sa do týchto končín zatúlate, zbehnite aj do susedného Loku načerpať pokoj v nádhernom lipovom parku. Aaaaa, nezabudnite sa opýtať na miestny unikát európskeho významu, akým bola ešte donedávna ojedinelá technická stavba – „veterná studňa”…

Viac vám možno povedia na obecnom úrade 🙂

Za všetko vraj môžu zlomové línie. Tektonika z dávnych dôb nespí a neustále pracuje. Na styku Štiavnických vrchov a Ipeľskej pahorkatiny vytvorila množstvo puklín – zlomových línií, ktorými k zemskému povrchu vzlínajú termálne minerálne vody z hĺbok zeme. Aj to je Levická žriedlová línia … A región s názvom Kraj vody …

Do útrob zeme ich splavil obyčajný dážď. A kým voda z neho vsakovala do podložia, vstrebávala do seba minerály z okolitých hornín. Kdesi v hĺbke narazila aj na priepustný vápenec a ako inak, „ukoristila” si aj značné množstvo vápnika. Postupne sa nielen mineralizovala, ale aj otepľovala. Až kým nenarazila na prasklinu, ktorá jej umožnila razom sa ocitnúť na zemskom povrchu.

Príbeh vody tu však nekončí. Kým v hĺbkach zeme do seba minerály absorbovala, teraz ich začína usadzovať. Výrazne nižší tlak na zemskom povrchu, ako aj pôsobenie mikroorganizmov, spôsobia predovšetkým vyzrážanie vápnika. Nie však hocijaké. Dlhodobým procesom tak vznikajú unikátne útvary – travertínové kopy. A miestami aj farebnou škálou a nádhernou kresbou nenapodobiteľný zlatý ónyx…

V minulosti sa ťažil na vrchu Vápnik (pre domácich známy viac ako Šiklóš). No nielen tam, drobné nálezy spomínajú ľudia aj na okolitých ludanských viniciach. Kým z masívnej travertínovej kopy Vápnik roky “odhrýzala” materiál banská a ťažobná technika, súvislú stenu lomu zlatého ónyxu by ste len ťažko hľadali. Doslova ho musíte dolovať v zemi.

Vyskyuje sa totiž v plávajúcich blokoch, rozlámaných pravdepodobne tektonickými pohybmi. Každý nález je originálny, neexistuje rovnaká štruktúra a kým „balvan” nerozpílite, sotva zistíte, čo vo vnútri skrýva. Svojou kresbou, škálou farieb a zlatistým nádychom sa radí k svetovým unikátom.

Kameň a víno

Správy o ťažbe na Šiklóši sa spomínajú už v roku 1862. Luxusný dekoratívny kameň zdobil koncom 19. storočia príbytky mnohých panovníckych rodov. Najväčšiu dobyvateľskú éru zažil však až začiatkom 20. storočia, dokonca cez 2. svetovú vojnu, keď z neho v domácich dielňach družstva Ónyx-Aragonit vyrábali drobné úžitkové aj dekoratívne predmety. Vedúcou družstva bola Helena Tabyová (Ica Taby), najvýznamnejšia levická dizajnérka zlatého ónyxu a autorka vizuálu Pamätníka padlým na Námestí hrdinov v Leviciach. Ten však zdobí obloženie z travertínu …

Ťažba a spracovanie zlatého ónyxu prešli neskôr turbulentnými časmi. Po roku 1948 výrobky z luxusného kameňa stratili prístup na západné trhy a výroba z neho sa obmedzila na dekoratívne a spomienkové predmety. Dokonca aj ťažbu v travertínovom lome na pár rokov pozastavili kvôli výstavbe pamätníka.

Za krásou ónyxu sa môžete vybrať na potulky aj dnes, napríklad na dvoch kolesách. A nemusíte prekročiť ani hranice okresu.

ZISTITE KDE

So zlatým ónyxom sa viaže viacero zaujímavostí. V Leviciach svojho času pôsobilo výrobné družstvo zlatníkov Lesk, ktorého strieborné filigránové šperky sa po roku 1968 vyvážali aj do kapitalistického Západného Nemecka. Striebro pritom kombinovali s jantárom, no nie vždy ho bolo možné zohnať.  Zrodila sa myšlienka nahradiť ho zlatým ónyxom. Výroba šperkov zanikla s dovozom lacnejších šperkov z Indie.

Perličkou sú aj paleontologické nálezy ako výliatok medzipancierovej dutiny Korytnačky močiarnej či zub nosorožca z dávnych dôb – dnes sú súčasťou zbierkového fondu Tekovského múzea v Leviciach.

Krásu predmetov zo zlatého ónyxu je možné uvidieť v priestoroch podniku Zlatý Ónyx Levice, s r. o. Vkusne zariadená reprezentačná miestnosť ponúka prierez novodobejším dizajnom z unikátneho kameňa.

Pozornosť by si určite zaslúžili aj výrobné priestory. Hoci, väčšina strojov je už nenávratne preč, samotný areál by mohol slúžiť ako „Technické múzeum” či cenný fotografický materiál pre lovcov „urbexu“.

Ak  neviete, čo je urbex, „pogúglite“ a uvidíte 😀 .

Návštevu niekdajších výrobných hál umocňuje aj prehliadka narezaných plátov zlatého ónyxu ako výkladná skriňa jeho jedinečnosti a rozmanitosti.

Ak vás tento kameň zaujal, neváhajte a kontaktujte spoločnosť Zlatý Ónyx Levice, radi vám porozprávajú viac tak o kameni, ako aj histórii samotnej prevádzky. 

Menšie upomienkové výrobky z levického ónyxu si môžete nakúpiť aj v Levickej informačnej agentúre (LIA)  v centre mesta Levice na Štúrovej ulici. Ktovie, kedy sa znovu vrátite do Levíc, no tento suvenír vám dozaista vždy pripomenie to najvzácnejšie, čo skrývajú útroby Levickej žriedlovej línie.

S vodou sme začali, s tekutým mokom aj skončíme

Ten, o ktorom je reč, sa svojou farbou nápadne podobá na sfarbenie ónyxu. Pestuje sa na okolitých svahoch nad ónyxovým lomom, bez akéhokoľvek pridania chémie. Je výsledkom mnohých chutí, nesie v sebe totiž rôzne sorty hrozna. Ako sám vinár vraví, voľakedy ľudia dorábali víno len dvojaké – biele, alebo červené. A toho sa drží …

Každopádne, spôsob pestovania, spracovania aj dorábania vína vo vinárstve Šiklóš Winery nemožno nazvať inak, len ako „víno remeselné”. Dorába sa ručne, dokonca aj šampanské – opäť menej tradičným, originálnym spôsobom. PÉT-NAT Grown on Golden Ónyx (prírodné bublinkové dopestované na zlatom ónyxe) môže hravo konkurovať aj šampanským z francúzskej oblasti Champagne. Nakoniec, vápencová pôda je v podloží oboch z nich. A rovnako, ako vína francúzske, aj vínko „s nádychom ónyxu” zdobí menu jednej z Michelinských reštaurácií.

Dostali ste chuť na Zlatý Ónyx vo fľaši? Ochutnajte vína Šiklóš Winery a dozviete sa o rodinnom vinárstve na jedinečnom podloží omnoho viac…

V texte boli použité materiály z Monografie mesta Levice (2010). Ďakujeme.

Trojičný stĺp

Nemý svedok dávnych čias, obklopený novodobou zástavbou, uprostred zeleného priestranstva. Miesto trochu výnimočné – v blízkosti opevneného hradu, dvoch kostolov aj dvoch farských úradov naznačuje, že v dávnej minulosti bol centrom hlavného námestia. Zelené námestíčko tu zostalo podnes, no funkciu centra mesta už zjavne neplní. No v jeho strede sa už dve a pol storočia týči Trojičný stĺp.

Podľa archívnych prameňov sa  datuje do roku 1777. Postaviť ho dal levický šľachtic Ján Huszár. Dôvod nie je známy, no predpokladá sa, že tu stojí z vďaky za ochranu počas morovej či inej epidémie.

Naznačujú to aj sochy svätcov – ochrancov proti chorobám a moru – sv. Rochusa a sv. Sebastiána. Štvoricu sôch dopĺňa sv. Ján Nepomucký a sv. Ján Krstiteľ. Sochárskej výzdobe dominuje súsošie korunovácie Panny Márie Najsvätejšou Trojicou.

Dodnes však nie je známe, či socha sv. Jána Krstiteľa na Trojičnom stĺpe vôbec stála. Všetky dochované fotografie totiž zobrazujú Trojičný stĺp len spredu a žiadna z nich sochu na opačnej strane. Zub času a počasie sa značne podpísali na stave a „čitateľnosti” sôch i celého stĺpa. Ich pôvodné torzá sú umiestnené v neďalekom Tekovskom múzeu v areáli hradu. Všetky sochy na Trojičnom stĺpe, na ktoré dnes pozeráme, sú dielom novodobej rekonštrukcie a obnovy Trojičného stĺpu z roku 2014, o ktorú sa pričinilo OZ Patrimonium servandi.

S Trojičným stĺpom súvisí ešte jedna perlička. Nápadne sa totiž ponáša na svojho „staršieho brata” – Morový stĺp na námestí Pukanca z roku 1740. Kto vie, možno sa autor levického stĺpa nechal inšpirovať práve ním.

Prekvapivá historická pamiatka, čo poviete?

Helena (Ica) Tabyová

(*19.3.1907 – +27.7.1974)

Pomník padlým na Námestí hrdinov v Leviciach neunikne zraku žiadneho z okolidúcich. Jeho majestátnosť dominuje centru mesta i námestia. Pre nás, (ne)skôr narodených, tu stojí od nepamäti. Inštalovali ho krátko po vojne a odhalili 28. októbra 1948, počas osláv republiky.

Spájajú sa s ním tri zaujímavosti. Prvou je nesporne dôvod, prečo stojí práve na tomto mieste. V Monografii mesta Levice (2010) sa spomína, že najväčší počet obetí oslobodzovacích bojov o Levice bolo pochovaných práve na námestí, okrem toho aj na ďalších 16 miestach v meste. Neskôr ich všetky exhumovali a telá previezli na vojenský cintorín v Štúrove. Ich počet dosiahol číslo 404. Na pietnom mieste v centre mesta mal byť na ich počesť postavený pamätník.

Druhou zaujímavosťou, ktorá výrazne súvisí s týmto regiónom, je materiál použitý na jeho výstavbu – asi najtvarovateľnejší kameň zo všetkých – travertín. A poslednou, no o to zaujímavejšou perličkou je meno autora samotného návrhu pamätníka. Pochádza totiž z dielne levickej rodáčky a výtvarníčky Ice Tabyovej, najvýznamnejšej dizajnérky dekoratívnych a úžitkových predmetov z levického zlatého ónyxu.

Umelecký, aj pozemský svet opustila v roku 1974. Zdalo by sa, že jej meno tým zaniklo. No, ešte v polovici minulého storočia patrili ónyxové výrobky, ňou navrhované, k vybaveniu každej solventnejšej domácnosti a predávali sa aj ďaleko za hranicami krajiny.

V rokoch 1931-1935 absolvovala vtedajšiu Školu umeleckých remesiel v Bratislave a patrila k najlepšie hodnoteným žiakom školy. Vo svojich študijných začiatkoch vytvorila pre jednu z kaplniek v Leviciach reliéf s názvom Snímanie z kríža, ktorý sa dnes uchováva v miestnom Kostole sv. Jozefa. Vo vojnových časoch viedla Sociálne dobročinné družstvo Tekovskej a Hontianskej župy v Leviciach až do svojho odchodu do dôchodku. Organizovala kurzy, vyučovala, bola kontaktnou osobou. V rámci družstva sa vytvoril samostatný úsek pre prácu s jedinečným domácim kameňom – podnik Onyx-Aragonit.

Svoje výrobky signovala ŠUR TE (ak niečo podobné doma nájdete, vedzte, že je to jej dielo). Dizajnérske kúsky jedinečnej levickej výtvarníčky ľudia zbierali. Ešte v 50-60-tych rokoch boli dostupné a bežne sa dali kúpiť, dnes sú skôr vzácnou spomienkou a raritkou. Za jej éry sa vyrábali stojany na fotky, sväteničky, lampy, svietniky, vázy, písacie súpravy, popolníky a fajčiarske súpravy, opierky na knihy, dokonca aj šach. Levický ónyx oplýva širokou škálou farieb a vzorov a zahŕňa v sebe potrebnú originalitu – dvojica výrobkov nikdy nebude rovnaká. Vyleštený pôsobí naozaj efektne.

Zachovali sa aj originálne kresby a návrhy Ice Tabyovej, dnes sú súčasťou zbierkového fondu Tekovského múzea. Na vzácnu rodáčku Levičania nezabudli a pri príležitosti jej nedožitých 95. narodenín sa konala výstava zobrazujúca jej život, tvorbu, dizajnérske práce, výrobky a návrhy.

(Zdroj foto: súkromný archív K. Holbovej)

Možno o nej mnohí ani netušia. O oživenie jej pamiatky sa snaží OZ Patrimonium servandi, ktoré obnovilo aj hrob rodiny Tabyovej na levickom cintoríne a naďalej sa oň stará. Vzdať úctu významnej levickej rodáčke tak môžete pri jej hrobe, ktorý paradoxne nezdobí zlatý ónyx ani travertín, iba jednoduchý biely mramor …

Text vznikol na základe dostupných materiálov a z rozprávania PhDr. Kataríny Holbovej, predsedníčky OZ Patrimonium servandi.

Kalvária

Pôvodný vzhľad niektorých pamiatok už sotva zistíme. Niečo málo z ich niekdajšej podoby sa zachovalo na starých pohľadniciach Levíc zo začiatku 20. storočia a niečo málo ukrývajú dobové záznamy. Tušili ste, že na mieste dnešnej Kalvárie stávala v stredoveku delostrelecká batéria a celý kopec slúžil vojenským účelom? Aspoň tak to zobrazuje medirytina z roku 1664. Strategická poloha poskytla výhľad na celé mesto a stála priamo oproti hradu.

No, už o storočie neskôr tu stála kaplnka s patrocíniom Povýšenia sv. Kríža ohradená múrom so súsoším piety, tromi kamennými krížmi s postavou Spasiteľa a dvoch zločincov, ako aj socha P. Márie, sv. Jána a Márie Magdalény. Na jej vystavanie prispel barón Mikuláš Jaklin z Lefantoviec spolu so Spolkom vinohradníkov Tekovskej župy.

Okolo roku 1800 tu už stojí kostolík. V dobových záznamoch sa spomína rozsiahly požiar mesta 24. júla 1808, pri ktorom zhorel katolícky kostol. Od tých čias sa konala každoročne procesia ku kalvárskemu kostolíku, vždy v poslednú júlovú sobotu.

Rozmach zažívala Kalvária na prelome 19. a 20. storočia. Podľa starých fotografií tu stál kostolík bez veže a päť kaplniek krížovej cesty. Pod kaplnkou si skôr predstavte menší kostolík, masívny, murovaný, niečo ako väčšiu dvojkaplnku. Čo ukrýval interiér kaplniek, aké maľby či výzdobu, sa však nezachovalo… Zaujímavosťou zostáva, že kalváriu obklopovali zo strany mesta vinice a zo strany opačnej z kalvárskeho kopca postupne “ukrajoval” lom na kameň.

Smutná éra levickej Kalvárie sa udiala počas 2. sv. vojny. Kým v stredoveku tu stála delostrelecká batéria, počas vojny sa tu na pár mesiacov zastavila frontová línia a zaujala delostrelecké pozície. Rany z bojov si, žiaľ, odniesli aj kaplnky…

Zbombardované Levice a nástup komunistického režimu posvätnému miestu na kráse nepridali. Cirkev už pamiatky renovovať nemohla a z trosiek kaplniek si miestni poodnášali materiál na opravu poškodených domov. Neostali ani ruiny, kopec prerastal kríkmi a burinou a uprostred socializmu na ňom vyrástla rádiotelekomunikačná veža.

Nové tisícročie, nová Kalvária. Zaslúžilo sa o ňu Občianske združenie Patrimonium servandi a na mieste rumoviska svojpomocne vystavali súčasnú Kalváriu. Na múroch bývalého kostolíka stojí otvorená, konštrukciou prekrytá nová kaplnka s oltárom zdobeným levickým ónyxom.

A z telekomunikačnej veže je dnes veža vyhliadková. Ak sa na ňu rozhodnete ísť, ohláste sa dopredu (prevádzkový poriadok veže). Pravidelne sa tu konajú pobožnosti krížovej cesty v pôstnom období a 14. septembra slávi Kalvária hodovú slávnosť.

Poprechádzať sa však Kalváriou môžete v každom ročnom období. A detailný pohľad na mesto vám okrem vyhliadky z veže poskytne aj z novučičký ďalekohľad …

Nemocničná kaplnka

Z kalvárskeho kopca stojí za prechádzku cesta na Krížny vrch posiaty viničkami, uprostred ktorých sa čnie Kaplnka P. Márie stojaca na hranici troch chotárov. Za krásnu prechádzku stojí aj blízky Lesopark. Ak sa však vyberiete smerom k levickému cintorínu, čaká na vás Historická promenáda alebo skôr jej úsek vedúci nedávno renovovaným parkom.

Jej koniec ústi takmer priamo pred nemocničnou kaplnkou – ďalším bodom nášho putovania. Že ste o nej doposiaľ ani netušili? Niet divu, takmer polstoročie slúžila nemocnici iba ako sklad zdravotníckeho materiálu. Socializmus niečo ako kaplnku v areáli nemocnice nepripúšťal, ani rádové sestry, ktorých bola dovtedy nemocnica plná. No, pekne po poriadku…

Stavba pochádza z roku 1888 a súvisí s otvorením Župnej nemocnice v Leviciach v roku 1885. V tom čase prácu v nemocnici vykonávali rádové sestry – satmárky. Kaplnku zasvätili Božskému Srdcu Ježišovmu. Zaujímavosťou ostáva, že stála pri hlavnom vchode do nemocnice – v tom čase zo strany dnešnej Ulice SNP.

Spočiatku slúžila len pre duchovné potreby rehoľného spoločenstva, bez prítomnosti laickej verejnosti, neskôr sem na bohoslužby prichádzalo množstvo ľudí z mesta až šesťkrát do týždňa. Nemocnica sa rozrastala, aj rehoľných sestier pribúdalo a kaplnka už kapacitne nepostačovala. Satmárky vystriedali Milosrdné sestry Svätého Kríža. Kaplnka prešla v 30-tych rokoch rekonštrukciou spolu s ďalšími objektmi a už nestála pri vchode do nemocnice. Ten premiestnili tam, kde ho nájdete aj dnes.

Kaplnku stavebne rozšírili o polkruhovú bočnú prístavbu v duchu vtedajšieho strohého funkcionalizmu. Pôvodne mala skromný mobiliár – drevený oltár s obrazom Božského Srdca, neskôr to bola socha znázorňujúca tento výjav.

Komunistický režim nedovoľoval rádovým sestrám výkon služby v nemocniciach. Časť sestier z levickej nemocnice prešla do Ústavu sociálnej starostlivosti v Krškanoch a posledná rehoľná sestra opustila priestory nemocnice v roku 1959. A z kaplnky – miesta modlitieb – ostal len sklad materiálu. Jediné, čo sa z mobiliáru zachovalo, je oltár, ktorý preniesli do katolíckeho kostola v Kalinčiakove, kde slúži dodnes.

O nemocničnej kaplnke mnohí ani netušia. K životu sa ju opäť snaží prebudiť OZ Patrimonium servandi v spolupráci s rôznymi odborníkmi a nadšencami levickej histórie. Nie je to vec jednoduchá. Vyžaduje si okrem historického a archeologickému prieskumu, aj prieskum geologický či dôkladné technické zabezpečenie stavby. Verejnosti však zatiaľ prístupná nie je.

Keď budete najbližšie kráčať kopcom k poliklinike, venujte tejto takmer zabudnutej pamiatke starých Levíc aspoň malý pohľad. Písala totiž históriu mesta dávno pred vašim narodením…

Text vznikol na základe dostupných materiálov a z rozprávania PhDr. Kataríny Holbovej, predsedníčky OZ Patrimonium servandi a spracovaných materiálov PhDr. Ladislava Vinczeho, odborného pracovníka Štátneho archívu v Nitre, pracovisko Archív Levice.  Za poskytnutie materiálov ďakujeme.

Fuuha, kde to sme? Tak teda, vitajte v Beši.

Divoko a nedotknuto pôsobiace močiare pútajú pozornosť nejedného okoloidúceho. Hoci popri jednom z nich vedie hlavná cesta, už o meter bližšie k nemu máte pocit, že ste uprostred pralesa. Kde sa tu vôbec vzali? Dozvedám sa, že sa tu v 60-tych rokoch v rámci geologického prieskumu zistil výskyt termálnej vody, za akou ľudia v húfoch chodia na Podhájsku. Voda tu po prieskumných vrtoch ostala a príroda rokmi okolo nich vytvorila nádherné močiarne zákutia, dokonca kvitnúce – po májových dažďoch vodnú plochu obsype rákosie so záplavou žltých kvetov. Stojí to za malú odbočku z cyklocesty na Podhájsku …

Miestny železničný uzol má ešte jednu zaujímavosť – areál železničnej stanice, dokonca aj samotná budova je rozdelená medzi katastre dvoch obcí – Beše aj Bardoňova.

Pozdĺž hlavnej cesty narazím na menší park. Zastavujem a oddychujem v tieni košatých stromov. Nápadne pripomína parky v okolí zemianskych kaštieľov. V hlave mi beží, kde stál ten bešiansky? Nuž, žiadny tu nikdy nebol. Najbližší nájdete až v Bardoňove – obce však boli aj v minulosti úzko prepojené, časť Malá Baračka v obci Beša bola dokonca súčasťou Bardoňova. Ale naspäť k parku – vysadili ho niekedy v 60-70-tych rokoch a aj na ňom sa ukazuje, že čo jedna generácia „zasiala”, až ďalšia bude žať … Neobíďte ho – vy si oddýchnete a vaše detváky sa vyšantia na preliezačkách.

Čo obec asi najviac preslávilo, je prehistorický nález kostry mamuta. Objavili ju začiatkom roku 1902 robotníci pri kopaní pivnice v dome židovského obchodníka Árona Kréna v strede obce. O nález sa zaujímalo Budapeštianske národné múzeum, ktoré však po zistení finančných nákladov s tým súvisiacich odstúpilo. Kostra sa dostala do rúk katolíckeho kňaza spod Sitna, botanika a zberateľa Andreja Kmeťa, ktorý ich od Árona Kréna odkúpil za 600 korún a neskôr daroval Museálnej Slovenskej Spoločnosti (súčasné Slovenské národné múzeum v Martine).

Hmm, zaujímavá história, čo poviete?

Nález kostry mamuta nebol jediným archeologickým nálezom v katastri obce, no zjavne najslávnejším. Svedčí o tom aj pamätná tabuľa v strede obce z roku 1993.

Zaujímavým je aj pamätník obetiam 2. svetovej vojny, ktorý stojí opodiaľ, dokoca s fotkami tých, ktorých mená nesie.

Obkolesujú ho dva kostoly. Len krížom cez cestu je to kostol Reformovanej cirkvi s dvomi do dreva vyrezávanými pamätnými stĺpmi na priedomí. Nižší z nich postavili miestni veriaci pri príležitosti 50 rokov od výstavby kostola v roku 2013. Čo však symbolizuje vyšší z nich, sa mi zatiaľ dopátrať nepodarilo. Týči sa na ňom orol a pravdepodobne mapa niekdajšieho Uhorska. Maďarský text pod ním však už nerozlúštim 🙂 To je na vás …

Ale prezradím vám pikošku. V jeho veži bijú tri zvony, jeden z nich bol dovezený z kostolíka v zaniknutej dedine Mochovce.

Kúsok povyše sa týči rímskokatolícky Kostol sv. Anny s čerstvo vynovenou fasádou – ako inak, Národná kultúrna pamiatka. Stojí tu už od roku 1753 a dali ho postaviť Hunyadovci z Dolného Pialu. Nedávno (2024) prebiehla aj renovácia jeho interiéru.

K Farnosti Beša sa viaže ešte jedna perlička – a to doslova. Do jej správy patria ďalšie štyri filiálky (menšie farnosti), medzi nimi aj areál Pútneho miesta Studnička Pozba, ktoré spolu s tímom dobrých ľudí obnovil a pôvodnú mariánsku úctu mu vrátil miestny správca farnosti, Ioan Gondec, kňaz a skúsený motorkár.

Už niekoľko motorkárskych sezón sa tak Beša dostáva dvakrát do roka do centra motorkárskeho diania – na úvod aj záver sezóny. Motorkári z celého Slovenska, aj zahraničia sa tu schádzajú pred farou a v dlhočiznom pelotóne motoriek putujú na Studničku na sv. omšu. Súčasťou slávnosti je spanilá jazda – chotármi okolitých obcí sa ešte dlho ozýva rachot motorov a očiam lahodí skvostná prehliadka dvojkolesových tátošov …

V minulosti bola obec známa aj Bešianskym OFF ROAD-om, unikátnou súťažou terénnych áut a motoriek, ktoré navštevovalo asi celé Slovensko.

Keď už spomíname „off road”, jeden si môžete spraviť aj vy – priamo k Bešianskej cerine, vyvýšenine, uprostred ktorej nájdete zákonom chránený dub – nádherný košatý strom s úžasným výhľadom na okolie.

Cestou naspäť k obci sa pristavte pri viniciach, už asi jedných z posledných v chotári.

Tak, a už len poslednú perličku, ktorú som „vyhrabala” v miestnej monografii: V niekdajšom Uhorsku bol rozšírený chov Priadky morušovej – hodvábnika, ktorý sa živí výhradne listami z moruše. Bešianske JRD sa jeho chovu venovalo ešte v roku 1958, jeden rok dokonca vyprodukovali 205 kg zámotkov. Priadku morušovú chovali aj zamestnanci železničnej stanice v priľahlom sklade. Chov neskôr zanikol, jeho dôkazom sú už len stromy moruše v chotári obce. Ale aj tie už budete musieť nájsť sami …

A keď už tu budete, zabehnite aj do Jesenského, najmenšej samosprávy okresu, ktorá bola až do roku 1992 súčasťou Beše. Dominantou je Kostol sv. Václava s nádherným parkom a markantným vodojemom v jeho blízkosti.

Odporúčam neobísť ani útulné miestečko, ktoré pre vás prihotoval neznámy dobrodinec… Kde ho nájdete? Pátrajte v blízkosti kostola.

Inak, nieže zablúdite a ocitnete sa na „šalenom Vyhodze“… 🙂

Ak čítate tieto riadky a nie ste „domáci”, vedzte, že obec s názvom Beša sa na mape Slovenska vyskytuje dvakrát – o tej v levickom okrese, ste si práve niečo prečítali. A o druhej sa dozviete viac, ak sa zatúlate do okresu Michalovce. Ale to už bude úplne iná rozprávka …

Vitajte v Kraji moruše čiernej…

Úpätie Štiavnických vrchov v okolí Pukanca, Devičian a Bátoviec sa môže pochváliť množstvom rarít.

Niekdajšia sláva slobodného banského mesta Pukanec už dávno zanikla, no zem pod nohami je vraj deravejšia ako ementál. Miestne vinohrady ponúkajú nevšedný výhľad do okolia – radia sa k najvyššie položeným v rámci Slovenska. Kým z jednej strany dominuje masív Sitna, náprotivná ponúka záber na rozľahlý tekovský región. Na svahoch s prudkým zrázom by už sotva-kto čakal vinice. No im sa tu zjavne darí. Rovnako aj prastarým stromom moruší, ktorých výskyt je v rámci strednej a západnej Európy v Pukanci najpočetnejší.

Moruša sa oddávna považovala za súputnika vinohradov a podľa všetkého spolu  historicky súvisia. Za jej domovinu sa pokladá Blízky východ, oblasť dávnej Perzie. Do našich končín ju pravdepodobne priniesli ešte Rimania spolu s vínnou révou. Jej výskyt vo viniciach tak nebude náhodný. Prischlo jej viacero ľudových názvov ako viničná či kyslá jahoda. Len v samotnom Pukanci možno nájsť 470 zmapovaných exemplárov, pomenej sa ich vyskytuje aj v chotári okolitých hontianskych a tekovských obcí.

Z čias Márie Terézie

Čím je moruša tak výnimočná? Už len vekom samotným, najstaršie jedince pamätajú ešte časy Márie Terézie. Ich vek sa odhaduje na 300 i viac rokov. Vedľa seba často rastie niekoľko generácií moruší, obrazne povedané – stará mama, mama aj dcéra. Moruša má totiž zaujímavý vegetatívny spôsob rozmnožovania. Nízky kmeň stromu sa približne po 150 rokoch pod váhou konárov rozčesne. Konáre sa klonia k zemi, stáčajú a vytvárajú rôzne obrazce, až sa zakorenia. Na ich mieste vyrastie nová generácia moruše a proces sa opakuje. Strom rodí aj naďalej napriek rozčesnutému kmeňu a prežije ešte niekoľko storočí. Ľudia si strom množia aj zo semienok.

S plodmi je to podobne – na jednom konáriku nájdete súplodia tmavých zrelých, červených dozrievajúcich aj ružovkastých úplne nezrelých plodov. Ak si zo zrelých odtrhnete, ešte pár dní budú všetci vedieť, čo ste robili – zanechávajú výrazné krvavé sfarbenie na pokožke. Na umytie vodu takmer nepotrebujete – stačí si ruky očistiť nezrelými plodmi, ktoré farbu zmyjú. No, nie je ten strom úžasný?

Miestni náležite oceňujú zdraviu prospešné účinky moruše. S obľubou ju používajú pri bolestiach hrdla aj na celkové posilnenie imunity. Uchovávajú ju vo forme sirupov, lekvárov či zaváranín. Nechýbajú dokonca ani morušové cukríky. „Je fascinujúce, že aj počas horúceho leta sú plody plné šťavy a vždy jej je veľa,” hovorí pukanská rodáčka Ivona Križanová, ktorá sa venuje výrobe tradičných morušových produktov. Jej chutné sirupy, lekváre a zavárané plody vyhľadávajú návštevníci Trhu Zeme v Bátovciach. Zakúpiť si ich však môžete aj priamo u Ivonky formou predaja z dvora.

Okrem tradičných receptov sa pokúša aj o drobné experimenty. „Vyskúšam robiť morušovú kožu miešanú s jablkami. Niektorí spracovatelia sušia moruše v sušičke na veľmi dobré a chutné cukríky. Dal by sa z nej vyrobiť aj pečený čaj. Mne napadlo vyrábať cukríky iným spôsobom – odpariť pri varení lekváru viac vody, aby doslova stuhol a dal sa krájať na kocky. Vznikla by tak suchá potravina, ktorá sa môže skladovať a používať napríklad ako rýchla dávka energie pri športe,” hovorí Ivona.

V Pukanci nie je jedinou spracovateľkou morušových plodov. Moruše sú dnes súčasťou mnohých záhrad a pozemkov a majitelia sa o svoje stromy s hrdosťou starajú. Mnohí však narušujú prirodzený priebeh jej množenia a nakláňajúce sa konáre podopierajú alebo opiľujú.

Náučný chodník aj festival

Miestne viničné svahy sú morušami doslova posiate, rastú tu rôzne staré stromy a dokonale dotvárajú malebnosť chotára. Práve oni dali základ vytvoreniu unikátneho Morušového náučného chodníka. Prevedie vás nielen miestami, kde moruše rastú, ale aj čarokrásnym prostredím pukanských viníc a priblíži prvky z histórie, kultúry, architektúry – jednoducho, Genius loci tohto výnimočného miesta. V čase pravidelných pukanských Vinohradníckych a remeselníckych trhov je možné niektoré vínne pivnice, tzv. „ľochy” aj navštíviť a vínko či morušové dobroty ochutnať.

V Kraji moruše čiernej majú ešte jeden unikát – tematický festival venovaný práve moruši čiernej. Jeho cieľom je upozorniť verejnosť na potrebu ochrany a starostlivosti o tento vzácny strom. Rovnako je príležitosťou pre návštevníkov ochutnať mnohé morušové dobroty, spoznať Kraj moruše čiernej, navštíviť typické miesta jej výskytu a otvorené dvory regionálnych výrobcov a pestovateľov. Festival je zameraný na vytvorenie možnosti tráviť voľný čas tak trocha pomalšie a pri tom načerpať novú životnú energiu. A to hlavne medzi stromami moruše čiernej a medzi nadšencami, ktorí sa snažia o udržiavanie tradície pestovania tejto dreviny a výroby regionálnych produktov z plodov moruše čiernej.

Najbližší festival sa uskutoční už v septembri. Poznačte si to už teraz do kalendára a nezabudnite prísť. Všetci ste srdečne vítaní…

FESTIVAL MORUŠE ČIERNEJ