Historické a kultúrne dedičstvo tekovského regiónu odzrkadľuje bohatstvo a rozmanitosť tohto „kúska zeme“. Svedčí o tom aj trojnásobný zápis jeho jedinečností do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Pozoruhodné je, že všetky tri sa v rámci Regiónu Tekova nachádzajú iba niekoľko kilometrov od seba. No ešte pozoruhodnejší je fakt, že každý zo zapísaných prvkov je takpovediac „z úplne iného súdka“ … Predstavíme vám ich pekne jeden po druhom …
Kultúrne dedičstvo
Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska (ďalej len „reprezentatívny zoznam“) je súpisom významných prvkov a praktík nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Zápis do reprezentatívneho zoznamu predstavuje ich ocenenie a medzinárodné uznanie. Deje sa tak pod gesciou Ministerstva kultúry SR a Centra pre tradičnú ľudovú kultúru pri SĽUK-u.
Prvý zápis do reprezentatívneho zoznamu bol na území Slovenska učinený v roku 2011. Nositeľmi ocenenia sú vždy ľudia, ktorí tradičný prvok alebo jeho prejav naďalej prevádzajú, šíria povedomie o ňom vo verejnosti a predávajú tradičné umenie nasledovným generáciám. Môže ním byť aj konkrétne občianske združenie, ktoré sa tejto činnosti venuje.
V roku 2025 bolo v celosvetovom reprezentatívnom zozname 788 prvkov z viac ako 150-tich krajín. Na slovenskom reprezentatívnom zozname je oficiálne uvádzaných 57 prvkov a praktík zapísaných za obdobie rokov 2011-2026.
Sme hrdí na to, že tri z nich – Pukanské hrnčiarstvo, Výzdoba ženského čilejkárskeho kroja a Brhlovské podlievané buchty – pochádzajú zo severu Regiónu Tekov …
Pukanské hrnčiarstvo
Hrnčiarstvo v Pukanci úzko súvisí s rozvojom baníctva a neskôr aj rozmachom rozmanitých remesiel ako obslužných aktivít v tejto oblasti. Prvá zmienka o hrnčiarstve v Pukanci pochádza z roku 1542, hrnčiarsky cech tu bol založený v roku 1663. Výrobky hrnčiarskych majstrov sa vyvážali na viaceré trhy, nielen v blízkom okolí.
V súčasnosti v Pukanci pracujú dve hrnčiarske remeselnícke dielne: Pukanská keramika (Tomáš Frank a Vladimír Weinciller) a dielňa Hrnčiar Peťo (Peter Schvarc). Vyrábajú dekoratívnu a úžitkovú keramiku podľa starých predlôh, vzorov a foriem s využitím tradičných technológií a zdedených remeselných postupov. Tradičné postupy dopĺňajú aj modernými technológiami. Hrnčiarska dielňa Petra Schvarca poskytuje aj workshopy pre deti a ukážky hrnčiarskych techník počas tradičných podujatí.
Keramika sa vyrába z červenej hliny, tzv. červenice. Špecifikom je maľovanie pod glazúru. Na maľovanú, spúšťanú či rytú výzdobu na bielo-krémovom podklade sa používajú tehlovočervené, okrovo-žlté, hnedé, zelené a modré engoby nazývané aj hlinky, ktoré si majstri sami pripravujú. Keramika sa po ozdobení vypáli a následne sa nanáša priehľadná glazúra. Charakteristický je maľovaný dekór – rastlinné motívy ako hrachový kvet nazývaný „pukanská ruža“, rozvinutá ďatelinka, tulipán, „jerichov kvet“ a mnohé ďalšie.
Historický vývoj a prierez tradičným pukanským hrnčiarstvom poskytuje Expozícia pukanskej histórie v centre obce Pukanec.
Pukanské hrnčiarstvo bolo do reprezentatívneho zoznamu Slovenska zaradené v roku 2023, ako prvý prvok z Regiónu Tekov. Jeho nositeľmi sú predkladatelia návrhu: Mária Gembešová (predsedníčka OZ Spoločnosť priateľov cestovateľa Samuela Šikeťa a pukanskej histórie), Maroš Schmidt (riaditeľ Slovenského centra dizajnu) a dnes už, žiaľ, zosnulý propagátor pukanskej histórie, kultúry a folklóru, Peter Klinko st.
(Zdroj: Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru, www.ludovakultura.sk)
Výzdoba ženského čilejkárskeho odevu
Čilejkársky mikroregión sa vyvinul na veľmi malom území – patrí doňho iba deväť obcí, ktoré sú špecifické jednotným folklórom, nárečím a krojom. Výnimočným je najmä ženský čilejkársky kroj, ktorý za ostatné dve storočia prešiel výraznými zmenami a variáciami. Kým ešte na prelome 19. a 20. storočia prevládali farby čierna, biela a modrá a dominovalo rámenie či šíková sukňa, po 1. sv. vojne kroj nabral na farebnosti. Súvisí to s rozmachom fabrík na výrobu látok, ktoré ovládli najmä americký trh.
Práve sem zablúdili kroky mnohých čilejkárov v medzivojnovom období, aby tu našli prácu a poživeň. Prischol im názov „Amerikáni”. Domov posielali nielen látky, ale aj záplavu čipiek, stužiek a flitrových dekorácií. Čilejkársky slávnostný kroj tak výrazne sfarebnel a opeknel. Zmenila sa forma rohatého čepca aj jeho spôsob nosenia na rôzne príležitosti, sukne sa už viac nerámili, ale podšívali papierom, spodníky sa škrobili, farby kroja korešpondovali so sviatkami cirkevného roka.
Pozornosť si zaslúži predovšetkým strojová výšivka na košieľkach a bruslíkoch. Jej unikátnosť spočíva v tom, že sa vyšíva zospodu. Dominovali v nej farby neba, zeme a vína, zo vzorov prevládali motívy lúčnych kvetov a hrozna – naši predkovia sa jednoducho inšpirovali prírodou. Zmien vo vizuáli kroja nastalo oveľa viac. Postupom času sa začal stále viac prispôsobovať novodobým trendom, akým bolo nosenie pletených svetrov namiesto kabátikov a bruslíkov. Vznikla tak akási forma „polokroja”, ktorý si mnohí z nás ešte živo pamätajú.
Zápis do reprezentatívneho zoznamu si ženský čilejkársky kroj „vyslúžil“ v roku 2025.
Nositeľmi ocenenia sa stali Anna Ištóková a Mária Nováková, obe z Čajkova, ktoré sa šitiu krojov a strojovej výšivke venujú už desaťročia a pôvodný kroj nosia alebo skôr nosili. V rodinnej tradícii šitia krojov a krojovaných bábik pokračuje aj dcéra pani Ištókovej, Otília Švecová. O generáciu mladšími nositeľmi ocenenia sa stali Peter Chvojka z Tlmáč a Mária Jašeková z Veľkých Kozmáloviec. Obaja kroje šijú a prezentujú na jarmokoch, podujatiach a workshopoch. Peter Chvojka staré kroje obnovuje a zachraňuje, ručne vypletá zložité korálikové dekorácie, venuje sa výrobe strihov na šitie kroja a digitalizácii tradičných kvetinových vzorov na čilejkárskej strojovej výšivke. Zostanú tak zachované aj pre ďalšie generácie.
Brhlovské podlievané buchty
Zatiaľ „najmladším“ tekovským prvkom, zapísaným od roku 2026 v reprezentatívnom zozname je oprášená receptúra Brhlovských podlievaných buchiet. Na svetlo sveta im pomohli šikovné brhlovské žienky, ktoré sa so starou receptúrou na podlievané buchty začali objavovať na lokálnych podujatiach. Pôvodný plán bol zabezpečiť z ich predaja financovanie reštaurátorských prác vzácnych obrazov významného maliara Antona Schmidta, ktoré ukrýval stále viac chátrajúci miestny brhlovský chrám – Kostol Sedembolestnej Panny Márie. Za účelom záchrany vzácnych vzniklo OZ Nostra Heredita a vďaka mediálnej podpore a dobrodincom sa obrazy nakoniec podarilo zreštaurovať.
Brhlovské podlievané buchty sú pripravované z hladkej múky, plnené slivkovým lekvárom a vysmážajú sa v tuku. Do rozohriateho tuku sa buchty na záver vysmážania podlejú vodou a prikryjú pokrievkou, aby sa sparili. Získajú tak chrumkavý povrch a vo vnútri zostanú mäkké. Povrch buchiet sa ešte za horúca obalí v štyroch rôznych posýpkach – makovej, orechovej, škoricovej alebo kakaovej.
Zápis Brhlovských podlievaných buchiet do reprezentatívneho zoznamu nie je ich jediným, doterajším úspechom. V roku 2024 sa stali laureátkami súťaže regionálnych produktov Zlaté slnko v kategórii Pekáreň, ako aj súčasťou celosvetového zoznamu Archy chutí. O dva roky (2026) neskôr boli začlenené do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a sa stali nositeľkami Chráneného zemepisného označenia (PGI).
Zaujíma ťa táto dobrota? O Brhlovských podlievaných buchtách sa píše aj v tomto linku.
