Slovo „teraz“ nepoznajú. Namiesto neho odjakživa vravia „čiľ“ alebo „čilej“, za čo im právom prischla prezývka „čilejkári“. No, nie je to len o špeciálnom dialekte, ale najmä o zvykoch, piesňach, tradíciách a prenádherných krojoch. Unikátny je tento región už tým, že sa vyvinul a zachoval len na veľmi malom území – čilejkársku oblasť tvorí iba deväť obcí (Starý Tekov, Hronské Kľačany, Veľké Kozmálovce, Tlmače, Hronské Kosihy, Rybník, Čajkov, Podlužany a Nová Dedina), čím vytvára zjavne najmenšiu ucelenú a folklórne jednotnú oblasť na Slovensku.
Možným dôvodom je aj geografická poloha územia – na východe ohraničená banskými mestami ovplyvnenými nemeckou kultúrou, zo severu Štiavnickými vrchmi, zo západu tvorí prirodzenú hranicu rieka Hron a na juhu už čilejkársky mikroregión hraničí s mestom Levice.
K rázovitému nárečiu prináležia aj bohato zdobené kroje. Výnimočný je predovšetkým ženský kroj, ktorého výzdoba prešla počas ostatných dvoch storočí mnohými zmenami a variáciami. Kým koncom 19. storočia prevládali farby čierna, biela a modrá, kroj po 1. sv. vojne výrazne farebne ožil. Súvisí to najmä s javom vysťahovalectva do USA, kam mnohí čilejkári odchádzali za prácou a poživňou. Prudký rozvoj textilných fabrík za morom spôsobil, že sa čipky, stužky a nádherné farebné látky dostali až do Tekova, predovšetkým obľúbený brokát, ktorý tvorí základ ženských bruslíkov (vrchná časť odevu) a sukieň.
Hovorí sa, že čilejkársky odev v sebe skrýva farby neba, zeme a vína a na bohato zdobenej strojovej výšivke dominujú jednoduché prírodné motívy. Naši predkovia sa inšpirovali najmä prostredím, v ktorom žili. Samotná výšivka je kus remeselného umenia. Vyšíva sa totiž „zospodu“ a výsledok svojej práce uvidíte, až keď výšivku dokončíte. Navyše ss strojová výšivka vyšíva na mechanickom šijacom stroji, vyžaduje totiž pomalšie a precíznejšie pohyby.
Výzdobe a pestrosti ženského čilejkárskeho kroja, ako aj špeciálnej strojovej výšivke na ňom, sa dostalo pocty nevídanej – 15. januára 2025 bol zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a stal sa tak „malým slovenským UNESCO-m“.
K ľudovému bohatstvu neodmysliteľne patria piesne a rôzne tradície regiónu, no osobité miesto medzi nimi zaberá nezameniteľné nárečie s výsostne starodávnym slovníkom. Kto už by dnes vedel, čo je ľajbík, prunceľ, fijók, firhang, vercajch, krošňa, kasňa, filkaš, lopov, či hajlok? Najmä posledné slovo z vymenovaných si v čilejkárskom regióne zaslúži popredné priečky. Hajlok – vínny domček so sudiarňou – je totiž typickým architektonickým prvkom, ktorý krášli rozľahlé vinice na úpätí Štiavnických vrchov. Tekov už v dávnych dobách preslávilo dobré vínko a chutná husacina, ktorá sa na miestnych jarmokoch predávala „po štvrťkách“. Vinárska tradícia pretrvala dodnes …
S krojmi, piesňami, tradíciami aj rázovitým nárečím sa môžete zoznámiť aj počas folklórnych a regionálnych podujatí, z ktorých k najnavštevovanejším patria Rybnícke a Čajkovské vinobranie, v septembrovom, „oberačkovom“ čase.
Krásu čilejkárskych krojov prezentuje aj expozícia v Tekovskom múzeu v Leviciach, rovnako aj v Kaštieli v Rybníku či Ľudovom dome v Čajkove. O ich zachovanie sa usiluje viacero nadšencov, ktorí sa bohaté kultúrne dedičstvo snažia zachovať aj pre budúce generácie. Štyria z nich sa stali nositeľmi tradícií pri zaraďovaní čilejkárskeho kroja do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Sú nimi: Anna Ištóková, Mária Nováková, Mária Jašeková a Peter Chvojka.
