Stanica mi utkvela v pamäti ešte zo študenských čias. Typickú valcovitú červeno-bielu budovu so strieškou – vodojem – tesne vedľa trate som z vlaku vnímala ako nezameniteľný fakt, že „domov” je to už len na skok. Staršou ako vodojem je však budova železničnej stanice – život na koľajniciach okolo nej beží už od roku 1914. Prešiel okolo nej dokonca aj legendárny Orient Express, ktorý sa na Slovensku v roku 2007 ocitol historicky po prvýkrát. V jej tesnej blízkosti nájdete úplne nečakane aj dva kvitnúce močiare.
Fuuha, kde to sme? Tak teda, vitajte v Beši.
Divoko a nedotknuto pôsobiace močiare pútajú pozornosť nejedného okoloidúceho. Hoci popri jednom z nich vedie hlavná cesta, už o meter bližšie k nemu máte pocit, že ste uprostred pralesa. Kde sa tu vôbec vzali? Dozvedám sa, že sa tu v 60-tych rokoch v rámci geologického prieskumu zistil výskyt termálnej vody, za akou ľudia v húfoch chodia na Podhájsku. Voda tu po prieskumných vrtoch ostala a príroda rokmi okolo nich vytvorila nádherné močiarne zákutia, dokonca kvitnúce – po májových dažďoch vodnú plochu obsype rákosie so záplavou žltých kvetov. Stojí to za malú odbočku z cyklocesty na Podhájsku …
Miestny železničný uzol má ešte jednu zaujímavosť – areál železničnej stanice, dokonca aj samotná budova je rozdelená medzi katastre dvoch obcí – Beše aj Bardoňova.
Pozdĺž hlavnej cesty narazím na menší park. Zastavujem a oddychujem v tieni košatých stromov. Nápadne pripomína parky v okolí zemianskych kaštieľov. V hlave mi beží, kde stál ten bešiansky? Nuž, žiadny tu nikdy nebol. Najbližší nájdete až v Bardoňove – obce však boli aj v minulosti úzko prepojené, časť Malá Baračka v obci Beša bola dokonca súčasťou Bardoňova. Ale naspäť k parku – vysadili ho niekedy v 60-70-tych rokoch a aj na ňom sa ukazuje, že čo jedna generácia „zasiala”, až ďalšia bude žať … Neobíďte ho – vy si oddýchnete a vaše detváky sa vyšantia na preliezačkách.
Čo obec asi najviac preslávilo, je prehistorický nález kostry mamuta. Objavili ju začiatkom roku 1902 robotníci pri kopaní pivnice v dome židovského obchodníka Árona Kréna v strede obce. O nález sa zaujímalo Budapeštianske národné múzeum, ktoré však po zistení finančných nákladov s tým súvisiacich odstúpilo. Kostra sa dostala do rúk katolíckeho kňaza spod Sitna, botanika a zberateľa Andreja Kmeťa, ktorý ich od Árona Kréna odkúpil za 600 korún a neskôr daroval Museálnej Slovenskej Spoločnosti (súčasné Slovenské národné múzeum v Martine).
Hmm, zaujímavá história, čo poviete?
Nález kostry mamuta nebol jediným archeologickým nálezom v katastri obce, no zjavne najslávnejším. Svedčí o tom aj pamätná tabuľa v strede obce z roku 1993.
Zaujímavým je aj pamätník obetiam 2. svetovej vojny, ktorý stojí opodiaľ, dokoca s fotkami tých, ktorých mená nesie.
Obkolesujú ho dva kostoly. Len krížom cez cestu je to kostol Reformovanej cirkvi s dvomi do dreva vyrezávanými pamätnými stĺpmi na priedomí. Nižší z nich postavili miestni veriaci pri príležitosti 50 rokov od výstavby kostola v roku 2013. Čo však symbolizuje vyšší z nich, sa mi zatiaľ dopátrať nepodarilo. Týči sa na ňom orol a pravdepodobne mapa niekdajšieho Uhorska. Maďarský text pod ním však už nerozlúštim 🙂 To je na vás …
Ale prezradím vám pikošku. V jeho veži bijú tri zvony, jeden z nich bol dovezený z kostolíka v zaniknutej dedine Mochovce.
Kúsok povyše sa týči rímskokatolícky Kostol sv. Anny s čerstvo vynovenou fasádou – ako inak, Národná kultúrna pamiatka. Stojí tu už od roku 1753 a dali ho postaviť Hunyadovci z Dolného Pialu. Nedávno (2024) prebiehla aj renovácia jeho interiéru.
K Farnosti Beša sa viaže ešte jedna perlička – a to doslova. Do jej správy patria ďalšie štyri filiálky (menšie farnosti), medzi nimi aj areál Pútneho miesta Studnička Pozba, ktoré spolu s tímom dobrých ľudí obnovil a pôvodnú mariánsku úctu mu vrátil miestny správca farnosti, Ioan Gondec, kňaz a skúsený motorkár.
Už niekoľko motorkárskych sezón sa tak Beša dostáva dvakrát do roka do centra motorkárskeho diania – na úvod aj záver sezóny. Motorkári z celého Slovenska, aj zahraničia sa tu schádzajú pred farou a v dlhočiznom pelotóne motoriek putujú na Studničku na sv. omšu. Súčasťou slávnosti je spanilá jazda – chotármi okolitých obcí sa ešte dlho ozýva rachot motorov a očiam lahodí skvostná prehliadka dvojkolesových tátošov …
V minulosti bola obec známa aj Bešianskym OFF ROAD-om, unikátnou súťažou terénnych áut a motoriek, ktoré navštevovalo asi celé Slovensko.
Keď už spomíname „off road”, jeden si môžete spraviť aj vy – priamo k Bešianskej cerine, vyvýšenine, uprostred ktorej nájdete zákonom chránený dub – nádherný košatý strom s úžasným výhľadom na okolie.
Cestou naspäť k obci sa pristavte pri viniciach, už asi jedných z posledných v chotári.
Tak, a už len poslednú perličku, ktorú som „vyhrabala” v miestnej monografii: V niekdajšom Uhorsku bol rozšírený chov Priadky morušovej – hodvábnika, ktorý sa živí výhradne listami z moruše. Bešianske JRD sa jeho chovu venovalo ešte v roku 1958, jeden rok dokonca vyprodukovali 205 kg zámotkov. Priadku morušovú chovali aj zamestnanci železničnej stanice v priľahlom sklade. Chov neskôr zanikol, jeho dôkazom sú už len stromy moruše v chotári obce. Ale aj tie už budete musieť nájsť sami …
A keď už tu budete, zabehnite aj do Jesenského, najmenšej samosprávy okresu, ktorá bola až do roku 1992 súčasťou Beše. Dominantou je Kostol sv. Václava s nádherným parkom a markantným vodojemom v jeho blízkosti.
Odporúčam neobísť ani útulné miestečko, ktoré pre vás prihotoval neznámy dobrodinec… Kde ho nájdete? Pátrajte v blízkosti kostola.
Inak, nieže zablúdite a ocitnete sa na „šalenom Vyhodze“… 🙂
Ak čítate tieto riadky a nie ste „domáci”, vedzte, že obec s názvom Beša sa na mape Slovenska vyskytuje dvakrát – o tej v levickom okrese, ste si práve niečo prečítali. A o druhej sa dozviete viac, ak sa zatúlate do okresu Michalovce. Ale to už bude úplne iná rozprávka …