Želiezovce sa nachádzajú na východe Podunajskej pahorkatiny, na pravom brehu rieky Hron. Hoci sa počtom obyvateľov radia skôr medzi menšie, vlastne malé mestá, história Želiezovce radí medzi velikánov. Koncom 19. storočia sa stali sídlom šľachtickej rodiny Esterházyovcov, vďaka ktorým sa do Želiezoviec dostali dnes slávne historické postavy ako skladateľ Franz Schubert a rodina Sacherovcov. Pozývam vás na malý výlet do minulosti a verím, že Želiezovce vás nadchnú aspoň spolovice tak, ako mňa. A mňa nadchli mimoriadne. Históriu Želiezoviec a okolia dokumentuje Mestské múzeum a pamätná izba Franza Schuberta v Želiezovciach. Práve tam som začala aj moju návštevu.
Múzeum
Múzeum je umiestnené do takzvaného Sovieho zámočku. Ide o klasicistickú budovu vybudovanú roku 1822 len 125 metrov od Esterházyho kaštieľa. Svoje pomenovanie dostal po dodnes viditeľnom vyobrazení sovy – znaku múdrosti, na čelnej strane budovy. Dôvodom pre stavbu budovy bol návrat Franza Schuberta, ktorého v roku 1824 už druhýkrát pozval Ján Karol Esterházy, aby vyučoval jeho dcéry Máriu a Karolínu, hru na klavír. Na rozdiel od jeho prvej návštevy v roku 1818, už nebolo vhodné, aby mladý muž, ktorým vtedy Franz Schubert bol, žil pod jednou strechou s dospievajúcimi slečnami. Franz Schubert v Sovom zámočku strávil 4 mesiace v izbe na hornom poschodí. Práve tu sa nachádza pamätná izba, ktorá vyzerá, akoby smutný mladý umelec len na chvíľu odišiel do neďalekého parku. Jeho korešpondencia a osobné predmety ostali zachované ako memento jeho umelecky plodného života. Budova dnešného múzea ponúka ešte jednu raritu. V prízemí bola umiestnená kuchyňa, v ktorej v rokoch 1842 – 1943 pôsobil Franz Sacher, ktorého pozvala vdova po Jánovi Karolovi Sterházym, grófka Rozina Esterházy de Galantha. Zdá sa vám meno Sacher povedomé? Franz Sacher bol šéfkuchárom u Esterházyovcov, a jeho syn Eduard, ktorý sa v Želiezovciach narodil, sa neskôr stal autorom slávnej Sacherovej torty. Po skončení služby u Esterházyovcov kúpil vo Viedni hotel, pomenoval ho – ako inak než Hotel Sacher – a zvyšok je už história. V múzeu návštevník môže obdivovať plejádu exponátov od dôb neolitu cez časy rímskej ríše, 2. svetovej vojny ako aj bližšej minulosti. Medzi exponátmi nechýbajú ani ukážky želiezovskej kultúry, zbierky charakteristických neolitických črepín a keramiky.
Kaštieľ rodiny Esterházyovcov
Kaštieľ bol postavený v roku 1720 a pôvodne mal slúžiť – a aj slúžil – ako letné sídlo rodiny. Baroková stavba bola v 19. storočí prestavaná v klasicistickom štýle. Kaštieľ obklopuje nádherný park s potokom, nachádzajú sa tu vzácne staré a mohutné dreviny ako platany, duby a tisovec dvojradový. Hoci kaštieľ volá po rekonštrukcii, nie je zabudnutý ani zanedbaný. Bohužiaľ, čas a počasie zatiaľ vyhrávajú nad finančnými zdrojmi. Napriek tomu, kaštieľ je impozantnou budovou. Genius loci je priam hmatateľný a s trochou fantázie vôbec nie je problém predstaviť si, aký bol za svojich čias nádherný. V parku pred kaštieľom sa nachádzajú lavičky a na stene kaštieľa je prístrešok a čosi ako pódium. Kaštieľ je totiž aj dnes miestom rozličných kultúrnych podujatí, z ktorých najznámejšia je letná Schubertiáda, ktorá umožňuje mladým hráčom vážnej hudby predviesť svoje umenie. Organizátorom Schubertiády je mecenáš histórie a kultúry p. Pavel Polka, ktorý nás počas návštevy Želiezoviec ochotne sprevádzal.
Kostol sv. Jakuba
Keď budete v Želiezovciach, nevynechajte návštevu kostola sv. Jakuba. Možno si poviete, že takých kostolov ste už videli veľa. Možno áno. Ale ja osobne neviem o žiadnom, ktorý by mal tak fascinujúcu históriu. “V roku 1350 boli Želiezovce pod správou hlavného župana Tekova a zároveň aj kastelána Levického hradu Imricha Becseiho. Jeho prostredný syn Juraj bol obľúbencom uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého Anjou. V roku 1348 sa s kráľom vybral ako člen najužšej kráľovskej stráže, do južného Talianska pomstiť podlú vraždu brata kráľa Ľudovíta. Počas tohto dobrodružného ťaženia si nahonobil nie najčistejším spôsobom veľký majetok. Po návrate z neapolského vojenského ťaženia si nakradnutý lup pod kráľovskou ochranou bez problémov prepravil do Budína, prevoz do Želiezoviec však považoval za príliš riskantný. Ako skrýša na prevoz mu preto poslúžil ukradnutý kamenný rímsky sarkofág z rímskeho pohrebiska. Prevoz zlata sa mu podaril, po čase však pod ťarchou ťaživých spomienok dospel k potrebe úprimného pokánia. Zahájil a štedro financoval výstavbu gotického želiezovského kostola, do ktorého umiestnil sarkofág. Okrem toho, sa rozhodol vydať sa na dlhú kajúcnu púť naprieč celou Európou. Najprv došiel do španielskeho mesta Santiágo de Compostella k uctievaným ostatkom svätého Jakuba (odtadiaľ pomenovanie kostola). Ani po púti jeho duša nenašla pokoj a vybral sa ešte aj do Írska, kde pri nábožnom rituále, počas ktorého zostúpil do jaskyne sv. Patrika, skonal.” Po rôznych vojnových peripetiách, počas ktorých bol kostol opakovane ničený a obnovovaní, ho napokon opravili Esterházyovci. Práve vtedy sa v podzemí tento sarkofág našiel a dodnes slúži ako podstavec oltára.
Hrobka Esterházyovocov
Žiadny život nie je večný a miestom posledného odpočinku rodiny Esterházyovcov je mauzóleum, v ktorom je dvanásť hrobiek. Jednotlivé hrobky sú označené tabuľami z červeného mramoru. V hrobke svoj večný sen sníva 11 členov rodu Esterházyovcov. Dvanásta členka rodiny, Ernestína Esterházy, je pochovaná v zahraničí, kam emigrovala. Aj Ján Karol Esterházy de Galantha odpočíva v Galante. Keďže však Želiezovce boli jeho srdcovou záležitosťou, jeho srdce je uložené v hrobke vedľa jeho manželky Roziny.
Rozlúčka so Želiezovcami
V Želiezovciach som tak trochu stratila zmysel pre čas. Nechcelo sa mi odísť z krásneho príbehu, nechcelo sa mi rozlúčiť s Esterházyovcami, Schubertom, Sacherovcami. Hodiny strávené v múzeu, kaštieli, hrobke a kostole si však vyžiadali svoju daň v podobe hladu. Prvá pomoc prišla v podobe Sacherovej torty v miestnej cukrárni. Ak by ste si výlet do Želiezoviec chceli urobiť aj vy, tak skupinové návštevy múzea je potrebné dohodnúť telefonicky alebo e-mailom. Otváracie hodiny pre verejnosť sú inak denne od 10 do 17:00.