Malebný kraj viničných úbočí s tradičnými hajlokmi. Vôňa pečenej husaciny. Ľúbozvučná čilejkárčina. Neopakovateľný folklór a kroj. Kroj, v ktorom sa snúbia farby neba, zeme a vína. To je Tekov, vínorodý, čilejkársky…
Ešte donedávna vytvárali atmosféru čilejkárskych dedín krojované žienky, no dnes by ste ich spočítali na prstoch jednej ruky. Kroje sa stali vzácnosťou a tí, ktorí ich nosili denne, sú už takmer deväťdesiatnici alebo žijú len v spomienkach svojich blízkych. Hoci sláva tekovského kroja obletela svet, ľudí, ktorí mu dokonale rozumejú a uchovávajú jeho „pravosť”, je dnes ako šafranu.
Mikroregión v Tekove
Pozornému čitateľovi určite neuniklo slovo „čilejkárčina”. Čo má s Tekovom spoločné? Viac, než by ste čakali. Ide o miestne nárečie, ktorého názov vzišiel zo slov „čilej” alebo „čiľ ”, po našom: „teraz”. Čilejkári s obľubou používajú „ô”- peknô, milô, dobrô. Domáci vám obyčajne ponúknu „haluške na misky”, nie halušky na miske a ak vás stretnú na ulici, už aj vyzvedajú: „De si bou? Na, čiľ son z roboty prišou…” Ak sa chcú vyjadriť úctivo, „onikajú”: Naša manka (stará mať) nikdá Prandorfe neboli. Nemožno opomenúť ani slová dávne, už zabudnuté: fiľkaš, krošňa, šlichta, vercajch, firhang, fruštik, fijok, kasňa, lopov, hajlok…
Rázovité nárečie, rovnako ako tekovský kroj, sa používalo a dodnes používa iba v deviatich obciach niekdajšej Tekovskej župy: Starý Tekov, Hronské Kľačany, Veľké Kozmálovce, Tlmače, Rybník, Čajkov, Hronské Kosihy, Podlužany a Nová Dedina. Tieto dedinky, z juhu prirodzene ohraničené riekou Hron a zo severu dávnymi banskými osadami, nesporne vytvorili malú slovenskú raritu – mikroregión Tekov, ucelenú folklórnu oblasť, snáď najmenšiu v krajine. Hoci, aj tu sa mnohé odlišnosti nájdu – v krojoch i v reči.
Kým v Tlmačoch a Rybníku si ženy obliekali prunceľ, v Novej Dedine to bol už bruslík. V Hronských Kľačanoch mohla byť na kroji aj ružová, v Čajkove by voľačo takô nepripustili. Rozdielov bolo viac a aj podľa nich sa čilejkári medzi sebou poznávali. Najparádnejší kroj – najviac zdobený a hrdý – mávali vraj „Čajkovčianke a Novičianke” (Nová Dedina). Nuž, lebo to boli „Amerikáni”.
Farby neba, zeme a vína
Slávnostný tekovský kroj sa nosil iba na na sviatky či nedele do kostola. Pracovný odev bol oveľa skromnejší a pohodlnejší. Pôvodne nebol tekovský kroj pestrofrebný a zdobený. To prišlo až s výrobou farebných látok vo fabrikách. Dovtedy prevládali konopné materiály, prevažne biele a čierne, kde-tu sa objavuje modrotlač, pravdepodobne dovezená z Kysúc. Začiatok minulého storočia bol do veľkej miery poznačený vysťahovalectvom do USA. Práve vysťahovaní Amerikáni posielali príbuzným domov na Slovensko dovtedy nepoznané farebné textílie a čipky.
Súčasťou ženského kroja bola košieľka, bruslík (prunceľ), niekoľko dobre naškrobených sponíkov, na presno naskladané sukne podšité papierom s bohatými dekoráciami a na nohách čižmy. Vydaté ženy nosili na hlave čepiec a na ňom rohatý čepiec, v robotný deň stačil čepiec a ručník (šatka). Slobodné nosili veniec. Keď sa išla djovka vydávať, prirobili naň vienok s korálkovým zdobením spolu s rozmajrínom, symbolom panenstva. Tak vznikla čilejkárska svadobná perlová párta.
K pravosti čilejkárskych krojov patria aj farby a materiály, ktoré sa používali. „Z materiálov prevládali české brokáty a zamat. Používali sa najmä zelená, bordová – fialová, modrá. Mali to byť farby neba, zeme a vína,” spomína Peter Chvojka z Tlmáč, ktorý tekovské kroje nielen šije a rekonštruuje staré časti odevov, ale vyrába aj šablóny a predlohy, podľa ktorých ich zručný krajčír ušije aj v budúcnosti. Raritou ostáva aj to, že farby a zdobenie krojov sa prispôsobovali kresťanským obdobiam. V pôste či advente nosili „smutnie háby”, na Veľkú noc a Vianoce veselšie.
Na krojoch dominovala ručná aj strojová výšivka, predovšetkým na ženskom bruslíku, kým pánska košeľa mala zasa nádherne zdobenú „bránu” (prednú časť). Zaujímavosťou zostáva, že strojová výšivka sa vyšíva zospodu, vyžaduje presnosť a trpezlivosť. Aj vo veku 91 rokov ju stále zručne vyšíva pani Anna Nováková z Čajkova. V tej istej obci sa šitiu krojov a strojovej výšivke venuje aj Anna Ištóková (86) spolu s dcérou Otíliou, ktoré si na pravosti čilejkárskeho kroja dajú naozaj záležať.
Blingáče aj filigrány
Celá nádhera ženského kroja zdobeného „blingáčmi” (dekoráciami) sa váhou vyrovná výstroji hokejového brankára. Ťažko sa v ňom tancuje a aj sadnúť si v ňom musíte vedieť. Vo folklórnych zoskupeniach sa preto prevažne vystupuje v jeho odľahčených formách. Aj posledné pamätníčky, ktoré kroj celý život denne obliekali, nosia dnes iba istú formu „polokroja”. Pozoruhodným zostáva aj to, že ušiť kroj neznamenalo zájsť ku krajčírke. „Keď si chceli dať „novie háby” šiť, museli ženy obísť niekoľko štácií. Vyšívanie na kroj robili napríklad v Čajkove, ručníky v Novej Dedine, v Podlužanoch sukne šili. Nebolo jednej krajčírky, ktorá by bola všetko robila. Zaodieť sa znamenalo aj sa nachodiť,” vraví Monika Miškovičová Savová z Rybníka, ktorá kroje nielen zbiera a zachraňuje, ale organizuje aj rôzne tematické krojované výstavy.
Na pánskom kroji síce blingáče nenájdete, zato paráda sa prejavovala aj tu. Jeho súčasťou bola košeľa s bohato vyšívanou bránou. Pôvodne však bola čisto biela, vpredu s vyšívanou madeirou – špeciálnym tipom čipky. Na nej nosili chlapi ľajbík (vesta, vzadu stahnutá dragúňom s prackou) alebo kabát a rajtky – široké nohavice, ktoré sa vyvinuli z jazdeckých, dole zúžených do čižiem. Zo šujtášky (ozdobného čierneho pásika) vytvárali prišívaním dekorácie na kabáte či rajtkách. Na hlave nechýbal klobúk, nie klasický, ale trochu vyšší. Osobitnú pozornosť si zaslúžia filigránové gombíky. Vyrábali sa zo striebra, ktoré rýchlo skorodovalo, a tak často „ošpatneli”. Tvarovali sa z drôtikov a boli vypuklé. Strieborné gombíky na odeve bola tak trochu pýcha. Chlap tým ukazoval, že na to má. A obyčajne ich bývalo veľa.
Záhronci
Aby sa kultúrne dedičstvo uchovalo, konajú sa v tekovskej oblasti mnohé podujatia, ktorých neodmysliteľnou súčasťou sú kroje. Bohatosťou zdobenia a pestrosťou pútajú pozornosť návštevníkov tradičných jarmokov, folklórnych slávností či vinobraní. Na prelome leta a jesene niet v Tekove víkendu bez krojov a folklóru. A komu by sa málilo, len prekročí Hron a má to na skok k „Záhroncom”, ako miestnych z Kozároviec čilejkári oddávna volali. Iný kraj, iný kroj… a celkom iná rozprávka.
